Archive of Our Own ^beta

Chapter Text

Z ima toho roku akoby ani nechcela prísť. Už bol 12. december a všade bolo ešte sucho, len zem občas sužovali nočné holomrazy. A potom to prišlo. Sneh napadol nečakane. Ťažký, mokrý, ležiaci v chumáčoch na konároch starých borovíc, a v kopách pokrývajúcich ulicu ktorá viedla cestu k šerifovej stanici. 

Vinnetou v ten deň za Charliem neprišiel, ale ten sa preto neznepokojoval. Chápal, že Vinnetou musel teraz akoby bojovať na dvoch frontoch. Jednak ako zástupca šerifa, jednak ako kmeňový zástupca vlastného národa. No to nevadilo. Charlie vedel stráviť čas aj sám so sebou a samoty sa nebál. Teraz stál opretý o lopatu, a chvíľu namáhavo oddychoval. Dych sa mu vo vlhkom chladnom vzduchu menil na obláčiky pary a na ramenách sa mu usádzali vločky. 

Dojan sa zabával tým, že štekal na veľkého snehuliaka uprostred ulice, ktorého postavili deti, a ktorého považoval za bezprostrednú hrozbu. Alebo mu možno len závidel mrvku namiesto nosa. Keď ho to prestalo baviť, začal sa prehrabávať v závejoch okolo neho a zakaždým, keď sa mu podarilo vyhrabať starý kus dreva alebo dávno stratenú rukavicu, triumfálne to položil Charliemu k nohám, ako vzácnu korisť.

„Ty si ale archeológ,“ zasmial sa Charlie a pohladil psa medzi ušami. „Čoskoro tu asi založíme stanicu strát a nálezov, čo povieš?“ 

Dojan spokojne zavrtel chvostom a už bol znova ponorený v snehu, čumák hlboko v novej stope.

Bolo to zvláštne pokojné obdobie. Zločin sa akoby utiahol na zimný spánku, a Charlie po prvý raz po dlhých mesiacoch nemusel riešiť nič závažné. Aspoň nie navonok. Iste, starý pán Enderson sa po sto a päťdesiaty raz prišiel sťažovať na krádež koní, takže ho Charlie musel vziať domov a trpezlivo mu sto a päťdesiaty raz vysvetliť, že kone sa pred vyše rokom predali. Mladému pánovi Endersonovi potom dôrazne odporučil, aby starého pána už umiestnil do starobinca.

Napriek zdanlivému pokoju však vnútri cítil nepokoj. Niečo medzi zvláštnou túžbou a ostražitosťou, ale zatiaľ sa to neprejavilo nijako konkrétne.

Po tom, čo odhrnul a vyzametal aj posledný kúsok chodníka k stanici, vošiel dnu, otriasol sneh z klobúka a kabáta.

Vnútro stanice pôsobilo o čosi menej oficiálne než obvykle. V kúte stála celkom pekná borovica, ktorú Charlie narýchlo zaobstaral včera na trhu a oprel ju do rohu pri okne. Musel ju čo najskôr zasadiť do stojana. Dnes plánoval zavesiť aj svetielka. Na stole už ležala krabica s jednoduchými vianočnými ozdobami, ktoré zohnal z rôznych blších trhov, starožitníctiev alebo mu ich darovali vďačné rodiny, ktorým pomohol k spravodlivosti. Boli rôzne, nesúrodé, snáď by sa ani neboli našli dve rovnaké, ale práve to na nich Charlie miloval.

Medzitým ako sa vonku zabával so snehom, oheň v kachliach mu vyhasol. Preto nepríjemný chlad dočasne vyriešil hrubým svetrom a šiel zakladať nový. Dojan sa hneď uložil k zdroju tepla a spokojne odfukoval po vyčerpávajúcej detektívnej práci. Vonku začal padať súmrak.

Nalial si kávu do trochu gýčovitého hrnčeka s nápisom Best sheriff in the county – dar od Sama Hawkinsa. Nemal ho príliš rád, ale bol jediný, ktorý mal. Už pár mesiacov sa chystal, že poobzerá po inom, ale akosi nebol čas a príležitosť. Sadol si do kresla a rozhodol sa povenovať starým zložkám na stole, ktoré tam bez ladu a skladu ležali tak dlho, div, že sa samé už neroztriedili do zakladačov. Medzi spismi sa povaľovali aj pohľadnice, ktoré sa mu nepodarilo poslať minulý rok – jednu z nich držal chvíľu v ruke. Bola určená Christine.

„Možno tento rok...“ zašepkal si pre seba, ale hodil ju späť do šuplíka. Komunikovanie s rodinou na druhej strane mora bolo pre neho vždy komplikovanejšie . Po vojne písal domov ešte zriedkavejšie ako predtým, a aj to v drvivej väčšine písal len sestre. Niekedy, ak sa mu chcelo tak na koniec listu napísal Pozdravuj rodičov , niekedy dokonca len Pozdravuj mamu .

Ticho prerušoval len praskot ohňa a občasné zapraskanie vetiev vonku pod ťarchou snehu.

A práve vtedy... niekto zaklopal. Nie prudko. Ani neisto. Skôr... opatrne. Charlie na to sprvu nereagoval, myslel si, že to boli zase len preťažené vetvy. Ale potom sa klopanie ozvalo znovu, trochu naliehavejšie.

Charlie sa narovnal. Dojan okamžite zdvihol hlavu a potichu zavrčal. Prešiel teda k dverám a otvoril. Prudko vydýchol. Sneh mu vrazil do tváre, ale nevnímal ho.

V hustnúcom šere pred dverami stála žena v dlhom kabáte, s tvárou čiastočne zakrytou šatkou a slnečnými okuliarmi. Po boku jej stáli dve deti. Chlapci. Jeden starší, asi 10 ročný, druhý mladší, okolo 8 rokov, ak mohol Charlie hádať. Obaja vyzerali unavene a pridŕžali sa maminho kabáta. A žena vyzerala... zničená.

Charlie zažmurkal, akoby ho klamal zrak. Ale to predsa nebolo možné. „Chri-...Christine? Ako si-...? Kde sa tu-...?“ habkal, ale celú vetu zo seba nedostal. Bolo to akoby sa tu zhmotnil nejaký prízrak. Bola to naozaj ona. Tá istá Christine, s ktorou sa ako dieťa hrával v senníku u starej mamy. Tá, ktorú kedysi ťahal za vrkoče, keď sa snažil vynútiť si jej pozornosť. Tá, ktorá mu kedysi uplietla šál a poslala ho do Ameriky spolu s listom, v ktorom ho prosila, aby sa vrátil alebo aby aspoň vysvetlil, prečo odišiel tak náhle. Tá, ktorej svadbu nestihol.

„Christine,“ povedal znova, tentoraz pevnejšie, a až teraz si všimol, že sa mu trasú prsty.

Zahryzla si do pery. Až teraz si Charlie všimol, že sa jej tam skvie zaschnutá chrasta. Jej hlas bol unavený, čudne chrapľavý, roztrasený. „Čo je na tom čudné, ak sestra príde navštíviť brata?“ šepla a s tým si zložila slnečné okuliare. Pod okom sa jej črtala nepekná modrina.

Chapter Text

C harlie zrazu nevedel, čo má urobiť ako prvé. Objať ju? Opýtať sa, čo sa stalo? Pustiť ich dnu? Zabiť toho bastarda, čo jej to urobil, hoci ešte ani nevedel, kto to je? Alebo, žeby vedel?

Srdce mu búšilo až v krku. Mal pocit, že medzi nimi zívala priepasť. Deväť rokov, tisícky kilometrov, vojna, strach, hanba… A teraz tu bola. Vyčerpaná, strhaná, so zbitou tvárou a dvomi deťmi, ktoré sa k nej tisli ako kuriatka ku kvočke. Takmer sa mu podlomili kolená.

Dojan nevrčal. Stál vedľa neho a zvedavo nakúkal spoza jeho nohy. Až po hodnej chvíli, kedy sa nikto z nich nepohol, a tá chvíľa už začínala byť nepríjemná, labou zľahka ťukol Charlieho do nohy, akoby mu tým pripomenul, že je načase konať. 

Charlie sa trhane nadýchol. Ten drobný dotyk, taký obyčajný, ho prebral z omráčenia. Prikývol. Hoci sám netušil komu. Asi sebe.

„Poďte, viem, kde budete viac v bezpečí…“ povedal napokon ochraptene, vzal si z vešiaka bundu a vyšiel von. So sestrou aj s deťmi zamieril k domu cez ulicu. Cestou sa neustále obzeral na jednu i druhú stranu, či ich niekto nesleduje, ale ulica ostávala stále rovnako tichá. Na odhrnuté chodníky sa znášala nová nádielka snehu.

Netrvalo dlho, kým mu otvorili. Ostatne, Charlie vedel, že mu otvoria, veď ho pozvali. Keď sa vo dverách objavil ryšavý vrkoč, ospravedlňujúco sa usmial. „Priviedol som hostí, nevadí?“

„Oh…um…isteže nie…“ snažila sa Belle prekonať prekvapenie a otvorila dvere dokorán, aby všetci štyria vošli dnu. 

Charlie sa ešte raz poobzeral na jednu i druhú stranu ulice a zatvoril dvere. Otočil sa, aby pomohol sestre z kabáta. Christine si práve sňala šatku z hlavy a na krku sa objavili ďalšie podliatiny. V miestnosti zavládlo ticho, ťažké a nevyjadrené. Ozýval sa len tlmený zvuk kvapkajúceho snehu z ich kabátov.

„Tak... toto je moja sestra, Christine Schöllerová.“ predstavil ju, keď sa aj Sam prišiel pozrieť, akí hostia to k nim prišli. „A to sú moji synovci, Karl a Hermann.“ dodal a ukázal na chlapcov. Ich mená poznal z listov a podpísaných fotografií, ktoré mu Christine občas poslala spolu s listom. 

„ Nice to meet you... “ šepla Charistine a s oboma si potriasla rukou. „Viem, že je to narýchlo a nečakane, a rozhodne nechcem robiť žiadne problémy-...“ prehovorila Christine čistou angličtinou, hoci nemecký prízvuk sa jej zakryť nepodarilo.

„Ale prosím vás, aké tam problémy!“ mávol Sam Hawkins rukou. „Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, hlavne keď sú vyčerpaní a premrznutí. C´mon, boys , stavím sa, že lepší pečený bôčik, než robí moja Belle, ste ešte neochutnali!“ hneď ich všetkých troch ochotne viedol do kuchyne. Cestou sa však ešte obzrel na Charlieho a zagánil na neho. Dlžíš mi vysvetlenie, greenhorn!

Charlie prikývol. Tiež by som nejaké rád dostal, Sam .

Večera prebiehala ako tá najprirodzenejšia vec na svete. Pri jedle väčšinou rozprával Sam o sebe a svojej rodine, Christine prehodila pár slov, ako sa darí rodičom, keď sa jej Charlie opýtal, ale dobre si všimol, že za celý čas ani raz nespomenula svojho manžela.

„Tak! Kto si dá bábovku?“ zvolal Sam po večeri.

„Ja! Ja!!“ prekrikovali sa chlapci jeden cez druhého.

„Kto chce bábovku, musí pomôcť s riadmi, ak sa nemýlim. Tak šup, eins, zwei !“ zavelil a aj s kopou riadov zmizol v kuchyni. Chlapci ho poslušne nasledovali. Charlie sa ani nestihol začudovať, že Sam vlastne vie po nemecky.

„Ospravedlňte ma, musím ísť skontrolovať Sammyho. Myslím, že vy dvaja si aj tak máte čo povedať.“ Šepla Belle s úsmevom a tiež sa vzdialila. Súrodenci osameli.

„V listoch si mi na to nechcel odpovedať.“ Začala Christine. „Prezradíš mi aspoň teraz, prečo si tak náhle doslova utiekol z domu?“

Charlie neodpovedal, jeho pohľad zpriesvitnel, akoby sa díval kdesi ďaleko do minulosti. 

Opäť mal 18. Opäť stál na berlínskom námestí uprostred toho zmätku a skazy. Niekde v diaľke prasklo sklo. Najskôr len jedno, ostrý, nevítaný zvuk, ktorý sa rozletel cez ulice ako prvý tón zle organizovanej symfónie. Charlie stál v tieni pod rímsou domu, prikrčený, s dychom v hrdle. Vonku bola zima, ale on ju necítil. Na opačnej strane ulice sa rozleteli dvere kníhkupectva. Vyleteli sklenené dvere, vitráž sa rozpadla na kusy. Obrovský výbuch svetla. Výkriky. Zvláštnym spôsobom si pamätal, ako sa jedna stránka knihy vzniesla do vzduch a potom pomaly spadla k zemi. Zachytil pohľadom pár riadkov. Bola to stránka z knihy Vojna a mier. Tú stránku potom ešte dlhé roky opatroval a čítal ju tak často, až sa jej text naučil naspamäť.

Cítil len, ako sa mu trasú ruky. A ako sa mu do dlaní vrýva kúsok papierika, ktorý stále držal – útržok listu, na ktorom Carpio písal „Zomriem pre teba... ale s láskou v srdci.“

Zažmurkal. Svetlá horiacich výkladov sa odrážali na dlažbe, na očiach ľudí, ktorí sa zhŕkli, a na ich výrazoch, tých, ktorí kričali, rozbíjali, tých, ktorí sa len mlčky prizerali. A tých, ktorí utekali.

Niekto ho minul. Detský kabátik, schmatnutá ruka, zúfalý výkrik matky.

Charlie sa chcel pohnúť. Urobiť krok, zakričať, varovať. Ale nohy sa mu prilepili k zemi.

A potom ho zbadal.

Carpio . Stál uprostred chaosu, niekoho za sebou schovával – staršieho muža, zrejme otca. Chránil ho vlastným telom.

Charlieho zreničky sa rozšírili. Všimol si to až neskoro – tiene v uniformách SS, čo sa vynorili spoza áut, trieskajúce samopaly, krik, ktorý sa zmenil na rev.

„Nie!“ chcel zakričať. Ale vydal zo seba len šepot.

Všetko sa vtedy spomalilo. Zvuk stíchol, ako by ho niekto ponoril pod vodu. Ostal len ten obraz navždy vypálený do mozgu: Carpiova zaklonená hlava, krv na dlažbe, akoby sa rozlial atrament. A jeho oči – zmätené, napoly otvorené, hľadiace priamo na Charlieho. Zomriem pre teba, s láskou v srdci.

Charlie sa prudko nadýchol, akoby sa práve vynoril z vody. Ruky mal zovreté v päsť, nechty zaryté do dlaní.

Christine na neho hľadela potichu, očami, ktoré poznali možno viac, než by chcel. Ale on stále mlčal. „Tak čo sa stalo?“ spýtala sa znova ticho.

Charlie odvrátil pohľad. „Niekedy... keď vieš, že všetko, čo poznáš, sa už rozpadlo... musíš odísť. Aj keď to znamená... že zradíš všetko, čo si miloval.“ Odpovedal vyhýbavo. „To ti urobil Hans?“ zmenil rýchlo tému k tomu podstatnému.

Christine si automaticky položila ruku na krk, aby zakryla jednu z najväčších podliatín. „Nie... preboha, nie, čo si to o ňom myslíš???...“

„No tak mi poraď, čo si mám myslieť, keď sa mi tu objavíš na prahu uprostred zimy, s dvoma deťmi, dobytá ako boxovacie vrece a manžel nikde v dohľadne.“ 

„O to práve ide.“ Christinin hlas naberal na intenzite. „Hansovi sa niečo stalo.“ Nachvíľu sa odmlčala, no potom sa oprela o operadlo stoličky a zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila. Napokon začal pekne od začiatku. „Vieš, že Hans vlastní manufaktúru na čokoládu, vždy sa nám darilo, čokoláda išla na odbyt aj pre vojakov aj bežných spotrebiteľov, no po vojne sme začali expandovať aj do zahraničia. A potom to prišlo. Exkluzívna ponuka vyvážať tovar do Ameriky. Hans neváhal ani chvíľu, okamžite sa pripravil na služobnú cestu, kde mal podpísať obchodný kontrakt. Lenže to bolo začiatkom júna. Mal byť preč mesiac, maximálne dva, sľuboval chlapcom, že s nimi strávi leto, lenže...odvtedy sa nevrátil. A už je to skoro pol roka. Za ten čas mi dvakrát poslal šek s nejakými peniazmi, ale nikdy ani slovo o tom, kedy sa vráti alebo čo sa stalo.“

„Ako sa volá tá firma, s ktorou mal údajne obchodovať?“ opýtal sa Charlie, palcom si prechádzal po spodnej pere, ako vždy, keď bol hlboko zamyslený.

„American Trading Company.“ odpovedala Christine. „Skúšala som tam volať, ale už mi to nikto nedvíhal. Tak som skúšala po Hansovi pátrať sama, lenže to ma začali sledovať nejaký čudní muži a raz si na mňa v uličke počkali, keď som sa vracal z manufaktúry domov.“ sklopila zrak.

„A...oni ťa...aj...“ súkal zo seba Charlie namáhavo.

Christine rýchlo zavrtela hlavou. „Preboha nie! O toto im nešlo!“

Charlie si úľavou vydýchol.

„Ale povedali, že sa mám stiahnuť, inak budem platiť manželove dlhy.“

„A mal Hans nejaké dlhy?“

„Nie. Firma vždy len prosperovala, to ti môžem ako jeho sekretárka odprisahať. V živote sme si nemuseli ani len vziať pôžičku od banky. Ale...“ pokračovala váhavo. „Je tu ešte niečo, Kalle, čo by si mal vedieť.“ Vyhrnula si rukáv. Okrem podliatin a škrabancov sa jej na ruke skvelo číslo 88 napísané čiernou liehovou fixou. Už bolo trochu vyblednuté, zrejme od toho, ako sa to snažila vydrhnúť, ale stále dobre viditeľné. 

„Osemdesiatosem. Netuším, čo to môže znamenať.“

Charlie si pretrel tvár. Toto bolo v riadnej kaši. „Nie je to jedno číslo, Osemdesiatosem. Sú to dve čísla, osem, osem. Ako ôsme písmeno abecedy.“

„H-H?“

Charlieho zrak potemnel. „Hail Hitler.“ šepol. „Tvoj manžel sa pravdepodobne zaplietol s nacistami utekajúcimi do Ameriky. A ty si sa im tu teraz prišla ponúknuť ako na striebornom podnose!“ chvíľu len pozeral na to vyblednuté číslo na jej ruke, akoby sa mu malo samo premeniť na niečo iné, menej hrozivé. Ale nie. Poznal to až príliš dobre. Zatvoril oči a na okamih sa mu v mysli znova objavil obraz stien popísaných runami a hákovými krížmi, ktoré videl na jednom opustenom sklade pri prístave. Bolo to dávno, ale nezabudol.

V hrudi sa mu dvíhal nevoľný pocit. Hnev, zdesenie, možno aj strach. Ale pod tým všetkým bolo niečo ešte ťaživejšie – vina. Vina, že on utiekol a niekto iný sa s tým všetkým musel vyrovnávať.

„Myslela som, že-…“ začal Christine a spodná pera sa jej roztriasla.

„Oh tak ty si myslela!? To pochybujem, pretože keby si myslela , možno by ti došlo, akému nebezpečenstvu si sa svojím príchodom vystavila.“

„Nevedela som, čo tie čísla znamenajú!“ vzlykla.

„Prestaň ma ťahať za nos, celú vojnu si žila v Nemecku, veľmi dobre si vedela, čo znamenajú!“

„Tak som aspoň mala odvahu zostať, zatiaľ čo ty si zbabelo zdrhol!“ okríkla ho. 

Zrazu bolo ticho. Ruky sa jej triasli. Sťažka prehltla, oči zrazené k zemi. 

Tie slová viseli medzi nimi. Ako kameň, ktorý niekto hodil do zrkadla. Rozbili ticho na ostré črepy.

Charlieho to bodlo, hlbšie než by čakal. Akoby mu niekto otvoril jazvu, o ktorej už roky tvrdil, že sa zahojila. Nezahojila.

Ale nehneval sa. Nie skutočne. Len cítil ten starý, známy tlak – hanbu, smútok, zlyhanie. Pochopil, že to prepískol. To nebol najlepší spôsob ako nadviazať vzťah so sestrou po skoro desať ročnom odlúčení.  Vzdychol, vstal a prešiel k nej. Sadol si vedľa a objal ju okolo ramien. Stúlila sa mu do náručia a potichu plakala. Dlho jej mlčky hladil chrbát. V jeho objatí sa pomaly prestávala triasť. Ich dych sa zosúladil. Dvaja súrodenci, odcudzení časom, ale stále spojení krvou a niečím starším, silnejším. Detstvom. Spomienkami, ktoré im vojna ešte nestihla vziať.

„Ja mám taký strašný strach, Kalle.“ šepla. 

„Ja viem…“ pohladil ju po vlasoch rovnakého odtieňa blond aké mal on sám. „Ale neviem, ako by som ti mohol pomôcť. Tá American Trading Company je pravdepodobne len schránka. Aby som sa niekam pohol, musel by som vidieť zmluvy a Hansove papiere, kde mal vôbec ísť a tak…“

Christine rýchlo zdvihla hlavu. „To všetko mám so sebou! Je to v aute.“ vyhŕkla s nádejou.

Charlie sa pousmial. „Tak teraz som ochotný uvažovať nad tým, že si myslela.“ Pobozkal ju na čelo. „Teraz bude pre vás všetkých najlepšie, keď sa poriadne vyspíte. Potrebujete to. Hneď zajtra uvidím, čo sa dá robiť.“

Prikývla. „Ďakujem, Kalle.“ Šepla.

Charlie sa usmial, ale ten úsmev mu nedočiahol až k očiam.

Chapter Text

H oci si Charlie uvedomoval, že doma Sama Hawkinsa je pokojnejší a príjemnejší, než stroho zariadená šerifská stanica, nechcel svojho bývalého mentora ohrozovať tým, že by ich tam našli nebezpeční ľudia. Preto na druhý deň Christine s deťmi opäť presťahoval k sebe a snažil sa im to tam čo najviac zútulniť. Zároveň sa ihneď pustil do štúdia Hansovej dokumentácie o firme. Jeho podozrenie, že American Trading Company je len schránková firma na papieri sa rýchlo potvrdilo.

„Mala by si Hansa upozorniť, nech si lepšie číta obchodné zmluvy. Tá firma je predsa tak očividne falošná, až to bolí.“ Prehodil.

„Prečo myslíš?“

Charlie sa neveselo uchechtol. „Pretože som si takmer istý, že v celej Amerike žiadna Haribo Row ani Milky Way Avenue neexistuje.“ poklepal prstom po fiktívnych adresách v zmluvách. „Veď si z neho doslova vystrelili, ani sa tým netajili.“

Christine si prešla rukou po matných, trochu strapatých vlasoch. „Sama som s tými mužmi komunikovala cez telefón a skutočne pôsobili ako seriózni obchodníci.“

„Áno? A čím plánovali platiť? Bankovkami z jedlého papiera alebo snáď čokoládovými dukátikmi?“ neodpustil si Charlie štipľavú poznámku.

„Kalle, prosím ťa!“ pretrela si stresom namáhané spánky.

Šerif si povdzychol. „Prepáč. Ale situácia, v ktorej sme by sa vôbec nemusela stať keby…“ opäť vzdychol. Teraz už bolo neskoro plakať nad rozliatym mliekom. „Jedna z tých adries vyzerá byť pravá, pravdepodobne si tam nechávajú posielať poštu. Pôjdem to tam obzrieť.“ rozhodol napokon.

„Bude to nebezpečné.“ upozornila ho sestra.

„Viem.“ odpovedal a na tvári sa mu na sekundu objavil nepatrný úsmev. Preto nepôjdem sám. Počkám na môjho zástupcu.“

V podobnom duchu sa niesol aj zvyšok dňa. Charlie systematicky prechádzal Hansove účtovníctvo a Christine sa snažila zabaviť deti nejakými jednoduchými jazykovými či vedomostnými hrami. Tiež sa bavili pozorovaním okolia a ľudí čo sa trúsili po zapadnutých uliciach Tularosy.

Malý Hermann nakoniec zaspal na gauči, o niečo väčší Karl sa hral pri krbe s Dojanom, ktorý mu strkal ňufák do dlane, len Christine ešte čosi zaujímalo vonku. Už sa dávno zotmelo, hodiny ukazovali sedem hodín večer a zvon z neďalekého kostola začal zvolávať veriacich na pravidelnú bohoslužbu. 

Pre Charlieho to bola len zvyčajná zmes zvukov, ktoré sa časom už naučil filtrovať, ale práve to zaujalo jeho sestru.

„Chodíš tam niekedy? Do chrámu?“ opýtala sa.

Charlie sa trochu ošil. „No, už dlho som tam nebol.“ Priznal napokon.

„Možno by ti to prospelo. Byť chvíľu so svojím vnútorným ja. Chcela by som tam v nedeľu ísť. Šiel by si so mnou?“ navrhla opatrne.

„To vieš, že pôjdem.“ Charlie sa pousmial.

„Už nám nikto neublíži, však strýko Charlie?“ ozval sa zrazu Karl od krbu. 

Charlieho zabolelo pri srdci. Vstal, podišiel k nemu a kľakol si. „Nie, Kalle, nikto. Dojan by to nikdy nedovolil.“ Usmial a poškrabal ovčiaka medzi ušami. „A ja už vôbec nie.“ Dodal viac-menej pre seba. „Sľubujem, že tvojho ocka nájdem a privediem späť k vám. Možno mu aj Ježiško stihne niečo priniesť.“ spiklenecky na neho žmurkol. 

Karl sa zachichotal a na chvíľu sa pritúlil do strýkovho objatia. „Strýko, ja už dávno viem, že darčeky nenosí Ježiško, ale mama.“

„No, to nič nemení na tom, že by si mal celý rok poslúchať.“ Postrapatil mu vlasy. „Už je neskoro, mal by si ísť spať. A vezmi aj brata, dobre?“ uhladil mu vlasy, ktoré mu predtým postrapatil. 

„Dobre, strýko.“ zamrmlal chlapec a poslušne odišiel aj s mladším súrodencom. Christine mu potichu nazančila Ďakujem a odišla si tiež ľahnúť. 

-

Charliemu sa ešte dlho nechcelo spať. Sedel pri svojom pracovnom stole, na ktorom mal položený hrubý, trochu ošúchaný fotoalbum s preliačenými rohmi. Našiel ho akoby náhodou založený medzi účtovnými dokumentami, ale mal podozrenie, že ho tam Christine uložila veľmi úmyselne a veľmi strategicky. Otvoril ho opatrne, akoby sa bál, že sa mu rozpadne v rukách.

Album bol plný minulosti. Nemecko pred vojnou. Ich rodičia – otec vo sviatočnom obleku, matka s vyšívanou šatkou. Sám Charlie ako chlapec, doslova nachytaný na hruškách, s rukami zblatenými po lakte a s kolenami odretými skoro až na kosť. A Christine, vždy trochu vážnejšia, vždy s knihou v ruke.

Charlie sa pousmial, keď otočil na ďalšiu stránku. Gymnázium . Triedna fotografia – množstvo tvárí, ktoré už dávno zlievali do jednej anonymnej šede. A medzi nimi – Carpio. Hermann Lachner. Stál o krok bližšie k Charliemu než ostatní. Ramená sa im takmer dotýkali. Charlie prešiel po snímke prstom. Jeho bruško sa na okamih zastavilo práve na Carpiovej tvári. Oči sa mu zaliali slzami. „ Keby si vedel, ako veľmi ma to mrzí... “ zašepkal, hoci vedel, že rozhrešenie nikdy nepríde.

V tom sa dvere potichu otvorili. Charlie ani nemusel čakať, kým postava celkom vojde, podľa ľahkosti kroku vedel, kto prichádza. Ihneď vyskočil a zovrel Vinnetoua v náručí. „Kde si bol? Neukázal si sa dva dni!“ v jeho hlase zaznela výčitka, aj keď len nepatrná.

„A predsa sa môj druh o mňa nebál.“ Pousmial sa Apač a prvú otázku ignoroval. Stisli si ruky. Charlie zaznamenal, že Vinnetouove končeky prstov sú žiarivo červené, no prikladal to len tuhému vonkajšiemu mrazu.

Slabučko sa uškrnul. „Našiel si ma strateného v minulosti.“ Poznamenal a vrátil sa k albumu.

Vinnetou podišiel bližšie, keď si odložil. Postavil sa za Charlieho a chvíľu mlčky sledoval fotografie. Nakoniec si sadol vedľa neho.

„To je tvoja rodina?“ spýtal sa mäkko.

„Áno. A... nie len ona,“ povedal Charlie a bez veľkých slov obrátil album naspäť na stránku s triednou fotkou. Jemne album pootočil, aby na ňu Vinnetou lepšie videl. „To je Hermann. Volali sme ho Carpio. Bol...“ odmlčal sa. Ani nevedel, prečo vlastne svojmu milencovi chcel hovoriť o svojej prvej láske.

Vinnetou neodpovedal. No očividne si všeličo domyslel. „Bol si s ním šťastný?“ spýtal sa potom.

Charlie prikývol. Oči sa mu opäť leskli. „Áno. A... zároveň som bol plný strachu. V tom čase, na tom mieste, to bolo...“

„Nebezpečné,“ dokončil Vinnetou. Od istého času ho už prestal upozorňovať, aby vety dokončoval, ale skrátka ich dopovedal za neho.

„Smrteľne. Doslova. Nikdy som mu ani nestihol povedať, že ho...“ Charlie nedopovedal.

Vinnetou prikývol. „Ale on to vedel. Pozri, Šárlí, prežil si. A láska, čo si nosíš v srdci, je stále živá.“

„Nemilujem mŕtveho muža.“ povedal Charlie rozhodne. „Ani pre mňa nikdy neznamenal toľko ako znamenáš ty.“

Vinnetou prikývol. Nežiarlil. Nevnímal Carpia ako konkurenciu, ale ako niekoho, koho nikdy nepoznal, ale kto zanechal stopu v jeho priateľovi. Nežne ho pohladil po líci. „Ja viem, Šárlí.“ Potom mu ale zrak skĺzol späť na album. Mierne podvihol obočie, čo u neho bolo znakom obrovského prekvapenia. „To…si ty?“ ukázal na jednu malú portrétovú fotografiu. 

„Oh bože, fotka na maturitné tablo! Dúfam, že ho tam nedržia doteraz!“ zvolal Charlie a tvár mu zalial rumenec rozpakov.

„Šárlí, môžeš priložiť na oheň?“ ozval sa odrazu Vinnetou.

„Prosím?“ zmätene sa zamračil.

„Máš tu hroznú zimu.“ odvôvodnil. Jeho ničnehovoriacu tvár by mu mohol závidieť kdeaký profesionálny hráč pokru.

„Um, dobre…“ plavovlasý šerif pokrčil plecami a šiel prikúriť. 

Apač využil jeho nepozornosť a fotografiu mladého Charlieho jednoducho vzal a skryl si ju za košeľu. Potom obrátil stranu aby nebolo vidieť prázdny rámček.

„Oh, toto si pamätám!“ zvolal Charlie, len čo sa vrátil. „Vianoce v ´35. Christine mi uštrikovala sveter z tak nemožne kusavej vlny, až mám dodnes podozrenie, že to urobila naschvál.“ Zasmial sa.

„Šárlí, predpokladám, že to nie je náhoda, že si tu pozeráme staré fotografie.“ 

Charlie zase zvážnel. „Máš pravdu, nie je to náhoda. Christine je tu.“ Priznal a porozprával všetko, čo sa za tie dva dni udialo. Vinnetou ho neprerušoval, len sa občas opýtal nejakú doplňujúcu otázku.

Vtom sa na schodisku ozvali kroky. Obaja sa obrátili tým smerom. Christine zostupovala pomaly, zamotaná v dlhej šatke, s vlasmi spustenými voľne cez plecia.

„Nechcela som rušiť,“ povedala potichu. „Len som počula hlasy a… asi som už trochu paranoidná...“ ospravedlňujúco sa zasmiala, no zarazila sa, keď zbadala cudzinca.

Ich pohľady sa stretli. Na krátky okamih zavládlo ticho – nie napäté, ale opatrné. Ako keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorí si nesú každý svoj príbeh, a obaja cítia, že by ten druhý mohol byť dôležitý.

Charlie k nej podišiel. „Chris, to je… Thomas?“ Charlie to skutočne vyslovil ako otázku, pretože Apača vlastne ešte nikdy nikomu nepredstavoval a nazvať ho jeho indiánskym menom pred niekým cudzím mu pripadalo ako narušenie niečoho intímneho a osobného.

„Môžete ma volať Vinnetou.“ Spresnil apač a natiahol k Charlieho sestre ruku.

„Je to zástupca šerifa a zároveň môj… priateľ. Dôverujem mu.“ vysvetlil Charlie. Samozrejme jej nehodlal vysvetľovať, že v rámci priateľstva zdieľajú jedno lôžko, a teraz dokonca aj jednu krv.

Christine sa na okamih zarazila, ale potom mu ruku stisla. „Teší ma... počula som o vás trochu.“

Vinnetou prikývol s tichou dôstojnosťou. „Aj mňa. Váš brat o vás často hovorí.“

Usmiala sa. Nie celkom uvoľnene, ale úprimne. Bolo vidieť, že ju jeho pokojné vystupovanie aspoň čiastočne zbavuje nervozity. „Zrejme nie vždy v najlepšom.“

„Naopak,“ odvetil Vinnetou. „Hovorí o vás ako o niekom, koho by chcel chrániť, ale nevie, či má na to dosť prostriedkov.“

„Samozrejme, ako inak by som mohol hovoriť o svojej sestre, než v superlatívoch.“ Vpadol im do rozhovoru Charlie.

„O svojej staršej sestre.“ upozornila ho. 

„Len o dva roky.“ Mávol rukou.

„Len? Až o dva roky!“ drcla ho do ramena.

„A ja som o dvanásť centimetrov vyšší, tak sa prestaň vyťahovať!“ postrapatil jej vlasy.

Ich smiech bol krátky, ale úprimný. A v ňom sa zhmotnilo čosi dôležité. Vinnetou sa na to díval mlčky, s pochopením človeka, ktorý vie, že aj smiech môže byť súčasťou uzdravovania.

„Budem vám pomáhať, ak mi dovolíte,“ povedal napokon. „Pretože verím, že pravda a nádej sú viac než nebezpečenstvo, ktoré ich môžu skrývať.“

Christine naňho uprene pozrela. Nevidela v ňom nepriateľa. Ani cudzieho muža. Videla človeka, ktorého oči poznali bolesť – a neuhli pred ňou.

„Ďakujem,“ povedala jednoducho. A v tom krátkom slove bolo všetko.

Chapter Text

R anný vzduch bol ostrý a presýtený pachom oleja, výfukových plynov a kávy. Bolo jasné, že sa dostali do priemyselnej zóny a Charliemu sa z toho robilo nevoľno. Asi si už až príliš zvykol na čerstvý tularoský vzduch a návrat do mesta sa mu veľmi nepozdával. Nechcel si ani predstavovať, ako na tom musí byť Vinnetou. Avšak ten, ako pravý Indián, nedával na sebe znať ani náznak nepohodlia. Charlieho jeep sa posúval po betónovej ceste mesta, ktoré malo byť odpoveďou na množstvo nezodpovedaných otázok. Fasády domov boli ošarpané, niektoré ešte niesli stopy po vojnovom besnení. Okenice napoly uvoľnené, výklady popraskané, ale predsa len bolo cítiť, že ľudia sa snažia začať znova.

Zastavili pred sivou budovou, ktorá bola označená akurát popisným číslom. Až keď podišli bližšie, na poštovej schránke si všimli vyblednutý mosadzný štítok s nápisom American Trading Company . Dvere boli zamknuté, okná skryté za roletami, na kľučke visel zabudnutý reklamný leták s nápisom Prekladateľské služby – nemčina, čeština, poľština. Charlie stisol pery. Niečo na tom smrdelo už od začiatku.

„Prázdne,“ poznamenal ticho, akoby len pre seba. Pootočil hlavu a uvidel, že Vinnetou stál opodiaľ a hľadel na dvere vedľajšej budovy s decentným nápisom Willis & Cook Insurance. V oknách sa kvôli zatiahnutej oblohe svietilo a hoci si šerif ani jeho zástupca nepovedali ani slovo, obaja naraz vykročili rovnakým smerom. 

Zvonec nad dverami cinkol, keď vošli. Vo vnútri to voňalo po tabakovom dyme, starom papieri a kobercoch, v ktorých už dávno bolo viac roztočov, než vlákna. Za písacím stolom sedel muž v hrubých okuliaroch. Keď zbadal prichádzajúcich, okamžite sa snažil zadusiť cigaretu, ktorú si práve vychutnával a rozohnať dym, ktorú sa okolo neho nahromadil. Vlasy mal preriedené, oblečený bol v hnedo-šedom saku, ktoré mu bolo o niekoľko čísel väčšie, takže mu viselo na pleciach ako keby ho mal len požičané. Na pracovnom stole mal rozložených niekoľko rámčekov s fotografiami svojej rodiny, manželky a dvoch dcér.

„Dobrý deň páni, vitajte v poisťovni Wills & Cook, ako vám môžem byť nápomocný?“

Charlie musel tentokrát odložiť šerifskú hviezdu, pretože mesto sa už nachádzalo mimo okresu Otero, teda to už bolo mimo jeho právomoc. Preto sem prišli ako dvaja civilisti.

„Asi vás sklamem, ale poistenie zatiaľ nehľadám. Ale hľadám jedného muža menom Hans Schöller. Mohli ste si ho všimnúť – vysoký Nemec, dobre oblečený. Hovoril, že mal mať obchodné rokovanie v kancelárii vedľa vás.“

Nathan sa nervózne usmial, no oči mu zostali vážne.

„Ah, áno, spomínam si. Bolo to už pár týždňov dozadu. Mali prenajatú tú kanceláriu. Ale len krátko, nikdy sa tam nezdržali dlho. Vlastne ani nie jednu pracovnú zmenu. 

„Oni?“

Nathan si prešiel dlaňou po krku. „No, ako hovoríte, pán Schöller a ešte dvaja muži. Vraj Američania, ale... ten prízvuk, pane. Silná nemčina. Taký ten tvrdý, pruský tón. Vyzerali, že vedia, čo robia. Obleky, drahé kufríky, pohľady ako z ocele. Jeden sa nechával oslovovať ako Brunner.“

„O čom hovorili?“

„To som nepočul. Ale jeden večer...“ Nathan sa odmlčal. Pohrával sa s ceruzkou medzi prstami. „Bol som tu dlhšie, robil som výkazy. Bolo už tak po deviatej. V tej budove vedľa sa niekto hádal. Pán Schöller kričal, ako besný. Potom vybehol von. Bledý, akoby videl smrť. Kričal niečo ako „Nechcem s tým nič mať!“ A ušiel. Viac som ho nevidel.“

Charlie prikývol. V hlave si už triedil možnosti.

Nathan sa zamračil. „Viete, ak by ste chceli poznať môj názor, ja by som to radšej nechal na políciu. Nevyzerá to bezpečne.“

Charlie sa nútene usmial. „Vďaka za upozornenie. Neviete ešte niečo, čo by nám-… teda čo by polícii mohlo pomôcť zistiť, čo sa stalo s naším priateľom? Niečo nezvyčajné, podozrivé…“

„No, vlastne tí chlapíci jazdili modrým Fordom, ktorý tam občas stával zaparkovaný. Ale odkedy sa stal ten incident s pánom Schöllerom, už som ho tu nevidel.

„ŠPZku ste si náhodou nezapamätali, že?“

„To nie, ale mám fotografiu!“ vyhlásil Nathan víťazoslávne. Špz bola zašpinená a rozmazaná, no stále čitateľná. Charlie si ju odpísal, ale predsa len mu to nedalo. 

„To vám bolo až také podozrivé, že ste si to auto odfotili?“

„Ale nie, ja som len amatérsky umelecký fotograf. Je to môj koníček viete…“

„Umelecký fotograf?“ zopakoval Charlie pochybovačne. 

„No samozrejme! Nevidíte ten špeciálny lom svetla a nezvyčajný uhol…?“

Avšak všetko, čo Charlie videl, bola čiernobiela, s ťažkosťami rozpoznateľná machuľa. Úkosom pozrel na Vinnetoua, no ten len mierne zavrtel hlavou a o polkroka ustúpil, akoby chcel povedať „Mňa do toho neťahaj, ja som umeniu belochov nikdy nerozumel.“ .

„Tak vám ďakujem, pán Cook. Boli ste veľmi nápomocný.“

„A vy máte skvelý zmysel pre detektívnu prácu. Myslím, že by ste sa mali uchádzať aspoň o miesto šerifa.“ Nathan Cook sa povzbudivo usmial.

Charlie mu úsmev opätoval. „Porozmýšľam o tom…“

Keď vyšli von, slnko sa medzitým prehuplo cez fasádu a vrhalo dlhé tiene na chodník. Dnes už viac vyriešiť nemohli.

-

Nasledujúce ráno bolo ospalé a lenivé. Charlie sedel s nohami vyloženými na stole a upieral zrak na svoju korkovú nástenku na ktorej začínal vypracovávať prípad svojho zmiznutého švagra. V ruke držal hrnček čiernej kávy, dávno vychladnutej, no stále horkej, ako ju mal Charlie rád. Vinnetou pri ňom ticho prevracal stránky miestnych novín. 

„Myslím, že ten Cook vie ešte niečo viac, než nám povedal. Možno by sme sa tam mali ešte dnes vrátiť, čo povieš?“ navrhol blonďák. 

„Myslím, že by to bolo zbytočné.“ odpovedal Apač. Práve sa zastavil sa na jednej strane. Prst mal položený na krátkom stĺpčeku v pravom dolnom rohu. Nebolo to nič nápadné, nič veľké. A predsa také zásadné. Vinnetou posunul noviny k Charliemu. Ten začal si úryvok najprv prečítal potichu, potom nahlas, akoby sa musel presvedčiť, že je to skutočné.

„Nathaniel Cook, 43 rokov, poisťovací agent a rodák z El Pasa, tragicky zomrel vo svojom dome v piatok večer…. Bol známy svojou zdvorilosťou a zmyslom pre detail. Zanecháva po sebe smútiacu manželku Abigail a dcéry Ruth a Sarah. Posledná rozlúčka sa uskutočn-…“

Charlie prečítal tých pár viet ešte trikrát. Potom ich položil späť. „Tak zdvorilosť a zmysel pre detail,“ zopakoval sucho.

„A zmysel pre pravdu,“ dodal Vinnetou.

Mlčali. Káva stratila chuť. Vietor vonku zosilnel, ako keby sa svet snažil zmazať ešte aj posledné stopy po mužovi, ktorý prehovoril viac, než mal.

„Nebola to náhoda,“ povedal Charlie nakoniec.

„Nie,“ súhlasil Vinnetou. „Len to tak má vyzerať.“

Charlie sa zapozeral von oknom. Ľudia prechádzali okolo ako tiene. Niektorí so psom, iní s taškami, nikto s dôvodom zastaviť sa. Smrť poisťováka nikoho nevzrušovala. Ale pre nich to bola správa. Jasná ako výstrel.

-

„Chris, ten zemiakový šalát je výborný. Presne taký, ako si ho robievala doma.“ Prehodil Charlie nezaujato, keď sa mu zdalo, že ticho pri stole je už neznesiteľné.

„Veď si sa ho ešte ani nedotkol.“ Podotkla.

„No je… ťažké si niečo vychutnávať, keď som zabil otca dvoch detí.“

„Kalle, toto nehovor.“ Sestra ho chytila za ruku. „Nezabil si ho ty, ale tí zkurv-…“ zarazila sa a šibla pohľadom po deťoch. „Tí zlí ľudia, “ opravila sa dôrazne. „Ktorí ublížili aj Hansovi. Je mi pána Cooka ľúto, ale neverím, že Hansa stihol rovnaký osud. Ešte máme čas.“ Objala ho okolo pliec. „Mimochodom, toto ti tu nechal jeden z tvojich pomocníkov. Myslím, že to bol…Parker?“ 

Podávala mu papier, ktorý bol výpisom z evidencie vozidiel. Willovi sa podarilo zistiť, že auto je registrované na právnickú osobu American Industrial Exports .

„Ďalšia schránka,“ povedal Charlie sucho.

„Podobné firmy sa často používajú na pranie špinavých peňazí alebo pašeráctvo.“ Poznamenal Vinnetou potochu. 

Charlie pozrel na neho. Ako hlboko toto siaha? – chcelo sa mu opýtať.

Vinnetou mu pohľad pevne opätoval. Ako ďaleko sme ochotní ísť?

Slová nepadli. Ale rozhodnutie bolo jasné. Nathan si zaslúži, aby pravda vyšla najavo. Hans možno ešte žije. A tie tiene, ktoré sa sem vliezli z Európy, nezmiznú samé od seba.

Chapter Text

N asledujúci deň bola nedeľa, a hoci by Charlie najradšej hneď pokračoval v ďalšom pátraní, nezabudol na sľub, ktorý dal Christine, a tak s ňou zašiel do kostola. Chlapcov a Dojana dali na stráženie Hawkinsovcom a Vinnetou ostal na šerifskej stanici, keby niečo.

Po bohoslužbe sa zas vydali zase vedno domov a keďže všade bola hrubá vrstva namrznutého snehu, Charlie ponúkol Christine rameno. Poslušne sa ho chytila. Jej podpätky na tom teréne neboli ideálnou voľbou. Charlie to vedel. Posledné, čo teraz potreboval bolo, aby si jeho sestra v nepraktických, hoci elegantých čižmičkách na zľadovatenom chodníku zlomila nohu. Problém nastal, keď sa začalo smýkať aj samému šerifovi a takmer obaja zleteli tvárou do záveja. Bolo to komické a neohrabané, ale bola z toho úprimná zábava. A Charlie bol tak trochu rád, že sa mu podarilo Christine aspoň nachvíľu rozosmiať.

-

„Tak si to predstavte, že náš šerif sa predsa len dostal do chomúta. A teda vybral si sebe rovnú...“ rozplývalo sa jedno z dievčat, ako vykúkalo z okna Rosemarynho podniku.

„Myslíš Sama? To si si aj skoro všimla, veď už to bude za chvíľu rok!“ vysmiala ju Rosita, kým kolenačky drhla podlahu lokálu.

Druhá na ňu len mávla rukou. „Ale čoby! Ten druhý...Charlie.“

Rosita sa rozosmiala ešte viac, no nie s veselím, ale skôr so suchým, mierne unaveným podtónom. „No tak teraz už z teba hovorí tá včerajšia cuba libre, drahá.“

„No tak sa poď presvedčiť sama!“ nespokojne cmukla jazykom a urobila jej miesto pri okne.

Rosita rezignovane hodila handru aj kefu do vedra so saponátovou vodou a prešla k spoločníčke. „Bohvie, čo si ty zase vide-...“ zarazila sa uprostred vety, keď videla tú scénku pred sebou. „Bože, to je hlupák...“ precedila cez zuby. Rosita bola jedna z mála ľudí, ktorí vedeli, ako to s Charliem vlastne je, ostatne také veci sa pred priateľmi, ku ktorým Rosita viac-menej patrila, utaja len ťažko. Zároveň sa však na neho kvôli tomu nedívala cez prsty. Teraz v nej však vzkypel spravodlivý hnev. Neobťažovala sa ani s kabátom, jej mexická krv ju zohrievala až dosť, proste len vyrazila von, aby urobila celej šaráde prietrž.

-

Charlie práve premýšľal, či by bolo na ich vek až príliš detinské, keby strčil Christine za golier kus snehu, keď kútikom oka zaregistroval inú postavu. „Ah, Rosita! Čo ty tu? Um, toto je moja-...“

PLESK! Facka. Prudká, ostrá, tvrdšia než ľad, na ktorý pred chvíľou takmer spadol. Rosita strelila šerifovi také zaucho, až mu hlava nevdojak odletela na stranu. Christine cúvla a v šoku i prekvapení si zakryla ústa dlaňou.

„Ou, tak toto som si nezasl-...“ skôr, než stihol dopovedať, priletela mu ďalšia facka, tentokrát z druhej strany. Oči sa mu zaleskli – či už od bolesti, prekvapenia alebo hanby, to sám nevedel. „Au! Preskočilo ti?! Čo, ťa čerti berú?!“ 

„Ja ti dám takých čertov! keď ťa hanba nefackuje, asi to musím urobiť ja! Fajn, v pohode, popieraj kto si a aké máš vzťahy, mne to je vo svojej podstate jedno! Ale promenádovať sa tu s kdeakými... blonďatými cundrami?! To nemáš ani kvapku sebaúcty?!“

Christine za Charlieho chrbtom šokovane zalapala po dychu.

„Tuším tu došlo k nedorozumeniu!“ snažil sa Charlie upokojiť vášne. „Rosita, toto je Christine Schöllerová.“

„Je mi jedno, ako si hovorí!“ zahnala sa na neho tretíkrát, ale to ju už Charlie pohotovo chytil za zápästie. 

„Rodená Mayová!“ dodal rýchlo.

Rosita sa zháčila. „Č-čože?“ vytreštila oči.

„Moja sestra, pre boha živého, oh!“ utieral si z kútika pier krv.

„Um... teší ma?“ skúsila Christine, úprimne nevediac, ako na celú situáciu zareagovať.

„Bože, tak toto je trápne.“ Rosita o krok ustúpila.

„Ani nevieš nevieš, ako veľmi.“ Dodal Charlie.

-

„To je krv? Old Shatterhand sa snáď pobil??“ Vinnetou okamžite vyskočil, len čo Charlie otvoril dvere na kancelárii. 

„Tak trochu. Ale len jednostranne.“ poskytol mu šerif vyhýbavú odpoveď.

„Ty si sa... nechal zbiť?“

„Na moju obranu, keby to nebola žena, uvažoval by som nad vážnou odplatou, ale keďže to bola Rosita... no veď vieš.“ Vzal si ponúkanú vreckovku, aby si utrel krv z natrhnutej pery. Ich ruky sa dotýkali o sekundu dlhšie, než by bolo spoločensky prípustné. Potom sa otočil k sestre. „Prepáč za ten výstup. Bolo to len veľké nedorozumenie.

„Ak ťa to upokojí, Kalle, nie je to ani zďaleka tá najdivnejšia vec, čo sa mi stala.“ Christine našťastie celú vec brala s veľkým nadhľadom. „Tuším sa však slečna Martinézová postarala o taký malý miestny škandál, hm?“ pokračovala v konverzácii, zatiaľ čo si odložila kabát a prešla k sušiaku, kde začala skladať vyprané prádlo, ktoré cez noc uschlo. „Hoci naozaj nechápem ako si ma mohla pomýliť s tvojou...ako sa tomu hovorí v angličtine...? Love interest ? Ľudia vždy hovorili, že sa ako súrodenci podobáme.“

Vinnetou sa zamračil, ale Charlie mu posunkom naznačil, aby to nerozoberal. 

„Mimochodom, zoznámiš ma s ňou?“ Christine ani nezdvihla zrak od prádla.

„S ňou? Nie, to nepôjde, Chris, ja nemám žiadnu milenku.“ Charlie pokrčil plecami.

„No tak to by si mal čo najskôr zmeniť. Snáď nechceš čakať, kým budeš starý ako Sam Hawkins a mať dieťa v päťdesiatke.

„Nechcem na nič čakať.“ Zavrtel hlavou. Pochopil, že je asi načase priznať sa. Nervózne si žmolil okraj košele, ale keď už raz začal, nedalo sa cúvnuť. „Ja totiž... nemám záujem... o ženy.“ Súkal zo seba. Ťažko. S námahou, ktorá sa nedá pochopiť, kým si to nezažiješ. Vinnetou stál za ním, trochu nezúčastnene. Pravdepodobne pri tejto konverzácii ani nechcel byť, na druhej strane v tom nechcel svojho druha nechať samotného.

Christine sa zarazila a až teraz na neho pozrela. „Kalle...“ šepla. Prešla k nemu a vzala mu tvár do dlaní, akoby ho chcela poľutovať. Akoby ho chcela chrániť. „To predsa nevadí. Dnes už sa to dá liečiť. Vieš koľko na to existuje medikamentov?“

Charlie sa s útrpným smiechom odtiahol a pokrútil hlavou. Ale možno niečo podobné tak trochu čakal. „Lenže to je možno ten problém, Christine. Ja sa necítim ani kriminálnik, ani ako chorý človek ani ako hriešnik. Ja som proste len...“ pohľad takmer mimovoľne obrátil k Vinnetouovi. „Zamilovaný.“

Apač mu opätoval napoly smutný, napoly chápavý pohľad.

Christine hodnú chvíľu skákala pohľadom z jedného na druhého. „Takže... to sa mi snažíš povedať? Že nemáš milenku ale...milenca?“ posledné slovo len zašepkala. „To preto si-...“

„Áno.“ Prisvedčil. „Ušiel som Nemecka, zbabelo som zdrhol, nie preto že som sa bál narukovania, ale preto že ľudia ako ja umierali strašnou smrťou. A kvôli čomu?!“

„Kalle, ja ťa neodsudzujem.“ Šepla slabo a chcela sa k nemu opäť priblížiť, ale Charlie pred ňou cúvol. 

„Ale práve si povedala, že sa mám dať liečiť, takže sa príliš pozitívne k tomu asi nestaviaš...

Musím ísť na vzduch.“ Zamrmlal a zvrtol sa k dverám. Vinnetou ho potichu nasledoval. Nebolo čo dodať.

-

Charlie vyšiel na dvor za stanicou a oprel sa o zábradlie. Studený vzduch mu štípal líca, no v tej chvíli mu to bolo jedno. Ruky mu klesli pozdĺž tela, zovreté v päsť. Hlboký nádych. Potom ďalší. Chcel dýchať, no mal pocit, že mu niekto sedí na hrudi. Vedel, že to nie je najlepší nápad, ale aj tak vytiahol z vrecka krabičku cigariet a rýchlo si zapálil.

Liečiť sa. Tie slová sa mu zaryli do vnútra ako črepina. Niečo sa v ňom lámalo. Nie preto, že by čakal od Christine bezhraničné pochopenie, ale predsa len dúfal v niečo iné. V niečo... mäkšie. Menej naučené. Menej... nemecké .

Pomaly si sadol na schod a zahľadel sa pred seba, do vrstvy ujazdeného snehu, kde sa miešali staré stopy s novými.

Možno má pravdu. Možno sa to dá liečiť. Možno by som mal. Možno by bol život jednoduchší, menej zamotaný. Možno by som konečne zapadol... Možno to nie je normálne. Možno som sklamaním. Pre ňu. Pre rodinu. Možno som...“

Nevedel, ako dlho tam sedel. Čas stratil význam. Chcel si zapáliť novú cigaretu, ale prsty mu už natoľko skrehli, že to nedokázal.

A zrazu ho zaplavila známa prítomnosť – pokojná, silná, nevtieravá. Vinnetou si ticho sadol vedľa neho, nepovedal ani slovo. Len ho vzal za ruku a pomohol mu pripáliť cigaretu. Ticho. Bez požiadaviek. Bez otázok. Potom mu prehodil cez plecia bundu a dlaň mu položil na rameno. Len tak, prirodzene. Teplo jeho dotyku akoby preniklo pod kožu. 

Charlie sa na neho pozrel a Vinnetou mu pohľad opätoval. Ten pohľad v sebe niesol všetko, čo potreboval – prijatie, porozumenie, dôveru. A hlavne – pokoj. Vinnetou sa nesnažil veci vysvetliť, ospravedlniť ani vylepšiť. Bol tam. Bol tu . 

„Nehovor to, prosím ťa.“ požiadal nakoniec.

„Čo?“

„To, čo si myslíš. Nehovor, že si rozbitý, chorý, nenormálny… nič z toho nie si. Vzal ho za pravú ruku, aby sa ich jazvy na chvíľu spojili, ako pripomienka starého sľubu. „Je to tak, ako si povedal. Nie sme chorí.“ Pokrčil plecami. „Len zaľúbený.“ Naklonil sa k nemu a nežne ho pobozkal.

Charlieho roztržitosť sa vyparila do tichého výdychu, takže sa ani nestihol začudovať, že Apač presne uhádol jeho myšlienky. Dovolil si opierať čelom o Vinnetouovo rameno, len na chvíľu. Zatvoril oči.

A tak tam zostali – dvaja muži, ktorých svet chcel zabiť, kým oni sa rozhodli žiť. Spolu.

Chapter Text

C harlie si v duchu už asi tisícikrát prehrával nepríjemný rozhovor so sestrou. Tiene pochybností o vlastnej mentálnej spôsobilosti nahradili pochybnosti a ich vzťahu s Christine. Ako sa mohli tak veľmi zmeniť? Ako sa mohli z partnerov v zločine stať dvaja nepriatelia čo si skáču do vlasov? No potom si uvedomil, že to dáva zmysel. Už dávno neboli deti. Boli dospelí, mali svoje zodpovednosti. A konieckoncov, priateľstvá trvali večne. Kým neskončili. Behom mesiacov odlúčenia sa ľudia menia. Putá ochabujú. Pretrhávajú sa. „Vrátime sa dnu?“ opýtal sa po hodnej chvíli kedy len tak potichu sedeli.

Vinnetou však zavrtel hlavou. „Musíte vychladnúť. Vy obaja. Inak by ste mohli povedať veci, ktoré by vás neskôr veľmi mrzeli. A my obaja vieme, že Christine tu nie je nastálo.“

Charlie sa neveselo uchechtol a pošúcha si ruky o seba. „Čo ja viem, ja som vychladnutý až dosť.“ Ešte viac sa schúlil do svojej bundy.

Vinnetou však akoby ho nepočúval, zadíval sa na jeep zaparkovaný pred stanicou. „Cook nám možno už nič neprezradí, ale samotná American Trading Company by mohla.“

„Tuším si zabudol, že budova je prázdna a zamknutá .“ zdôraznil.

Apač mu venoval zvláštny pohľad. „Old Shatterhand musel mať naozaj nudné detstvo.“ podpichol.

„V prvom rade bolo bezúhonné!“ bránil sa šerif.

„Pshaw! To ti tak uverím…“

Charliemu okamžite prebehlo hlavou niekoľko mladíckych výtržnictiev, ktorých sa dopustil, keď ich prikvačila ekonomická kríza a takmer zahanbene odvrátil pohľad.

Vinnetou vstal. „Poď, budem šoférovať.“

Charlie vyskočil, akoby ho popálili. „Tak to ani náhodou! Dnes je nedeľa a ja mám pred výplatou. Nemám ani na zaplatenie pokuty za vniknutie na cudzí majetok, nie to ešte na tvoje cestné pirátstvo!“

Vinnetou sa iba víťazoslávne uškrnul.

-

Kostolná veža odbila tretiu, keď terénny jeed opäť zastavil pred budovou kde údajne mala sídliť prestížna americká firma. Ale Charlie aj Vinnetou už veľmi dobre vedeli, že tí muži neboli Američania. A už vôbec nie obchodníci. 

Charlie na chvíľu zostal sedieť za volantom. Z budovy pred nimi sálalo zvláštne ticho. Dusivé, ako vzduch v miestnosti, v ktorej už dávno nikto neotvoril okno. Ako miesto, ktoré stále nesie stopu po niečom strašnom, čo sa v ňom stalo, aj keď sa všetko už dávno vyvetralo.

Na budove poisťovne, ktorá sídlila oproti visela čierna zástava.

Obaja si prezerali budovu i jej okolie, keď sa pri nich zastavila akási uniformovaná postava.

„Pán May?“

Charlie podozrievavo privrel oči. „Áno?“

„Seržant Neil Foster, mestská polícia.“ Policajt im ukázal odznak. Mal dlhú tvár, oči trochu priveľmi blízko pri sebe. Klobúk mal naklonený nabok, ako to robia muži, ktorí chcú pôsobiť nenútene, no nedarí sa im to.

„Môžeme si na chvíľu pohovoriť? Vy a... ehm, váš spoločník?“ zablúdil pohľadom k Apačovi.

Charlie už tušil, kam toto smeruje, tiež že to nie je smer, akým by si želal aby sa to vyvýjalo, ale pochopil, že klásť odpor by bolo minimálne nerozumné, a tak si len povdzychol a naoko nenútene odpovedal: „Samozrejme.“

-

Na miestnej policajnej stanici bolo dusno. Na stene visela mapa Nového Mexika, do ktorej boli na rôznych miestach pripnuté farebné odlíšené špendlíky. Pri niektorých boli drobné poznámky. Iné boli podtrhnuté červenou fixou. Tie pôsobili najviac alarmujúco.

Charlie sedel na stoličke s opierkou, zatiaľ čo Vinnetou stál pri okne, jemu nikto sedenie neponúkol. Pravdepodobne by ho aj tak nebol prijal.

„Povedzte mi, páni,“ začal Foster, „Čo vás viedlo k rozhovoru s Nathanom Cookom deň predtým, než zahynul pri tragickej nehode vo vlastnom dome?“

„Zbierali sme informácie,“ odpovedal Charlie pokojne.

„Tak? O čom?“

„O jednom mužovi. Hans Schöller. Náš známy. Mal byť v kontakte s firmou vedľa. Pán Cook bol náhodou pri tom.“

„A načo vás ten pán Schöller tak zaujíma?“

„Rodinná záležitosť.“

Foster sa oprel v kresle a zahľadel sa na Vinnetoua. „Vy nie ste odtiaľto.“

„Mám dve zdravé nohy a opustiť rezerváciu nie je trestné,“ odvetil Vinnetou sucho.

„Nie, ale viete... stará dáma na druhej strane ulice má na parapete ďalekohľad.“ Pokračoval seržant a Charlie mal čo robiť, aby neprevrátil oči. „Vraj zazrela červenokožca vchádzať do budovy a rozprávať sa s Nathanom Cookom. Hneď vedela, že je to zlé znamenie. A pár hodín na to – pán Cook už vonia fialky odspodu.“ Foster sa naklonil dopredu, „…tak by sa to niektorým mohlo zdať... podozrivé.“

„A vám?“ vyzval ho Charlie.

„Čože ja, o mňa ani tak nejde. Keďže vás svedkyňa identifikovala podľa fotografie, mal som možnosť si vás preklepnúť a viem, že ste šerifom v okrese Otero. Je mi ľúto, že musím zbúrať vaše geografické ilúzie, ale toto mesto už spadá pod iný okres a iné právomoci.“

„Shatterhand!“ oslovil zrazu Charlieho Vinnetou ostro. Keďže seržant mu teraz nevenoval žiadnu pozornosť, mal možnosť poobzerať sa po kancelárii. V kúte, blízko dverí objavil príručný kufrík s vysačkou označujúcou majiteľa. Hans Schöller. Charlie sa otočil a aj jeho pohľad hneď padol na onen kufrík. Zrazu sa celý priestor okolo zúžil len na to miesto. Ako by ten predmet žiaril.

Ticho, ktoré nasledovalo, by sa dalo krájať. Foster sa pohol, ale obaja ho ignorovali. Charlie pristúpil k Vinnetouovi, ktorý už preklápal pracky. Z vnútra sa šírila vôňa starej kože a tabaku.

Lenže aj Foster vyskočil a chcel k nim ísť. „Páni, to už by skutočne stačilo…!“

Avšak ani jeden z nich ho už nepočúvali, a prehľadávali veci z kufríka. Okrem Hansových dokladov tam našli aj kus kartografickej mapy s vyznačenou trasou smerujúcou na izolovanú farmu. Bola tam rukou dopísaná poznámka Reynolds Farm. 

„Poznám to tam. Nie je to ďaleko…“ oznámil Vinnetou.

„Páni, naposledy vás žiadam-…“ začal Foster.

„Za koľko si vás nacisti kúpili?“ prerušil ho Charlie s ostrou výčitkou v hlase a ešte ostrejšou v očiach. Nečakal však na odpoveď a policajnú stanicu opustil. V tej chvíli si uvedomil, že toto nebola len obyčajná. Bol to kúsok človeka, ktorého hľadali. Ako list vo fľaši, čo konečne doplával k brehu.

Vonku sa už na mesto začali spúšťať večerné tiene. Vietor víri snehové jazyky, ktoré sa plazili popri hrdzavých kontajneroch. Charlie kráčal mlčky. Po chvíli prehovoril: „Už nás majú na očiach.“

Vinnetou iba prikývol.

„Myslíš, že polícia je v tom až po krk?“ 

„Nie všetci. Ale niektorí vedia viac, než hovoria. A tí ostatní si nechávajú zaplatiť za mlčanie.“

Charlie sa zastavil. „Myslíš, že Hans bude tam? Na tej farme? Že tam našiel útočisko?“

Vinnetou pokrčil plecami. „Niekde začať musíme.“

Chapter Text

C esta na severovýchod bola dlhá a mlčanlivá, viedla cez zamrznuté močiare a zabudnuté železničné násypy. Ticho je priam dusivé. Zasnežené cesty sa zlievali s pustými poliami, takže mnohokrát ani nevedeli, či ešte idú po ceste alebo krížom cez pole.. Charlie sedel za volantom svojho verného jeepu a jeho oči neustále sledovali vyjazdený chodník, ktorý sa však rýchlo strácal pod novou vrstvou snehu. Vinnetou sedel vedľa neho, zabalený v koženej bunde a vlnenom šále, oči upreté do bielej prázdnoty krajiny.

„Si si istý, že je to tu?“ spýtal sa ticho Charlie, keď zabočili na zarastený poľný chodník, kde už nebolo nič len ticho a vietor.

Vinnetou iba bez slova prikývol. Aj Dojan v kufri súhlasne zaštekal.

Farma sa vynorila z hmly ako zabudnutý duch. Strecha sa prehýbala pod ťarchou snehu, dvere na stodole viseli len na jednom pánte, no v okne starého domu svietilo slabé, žltkasté svetlo.

Charlie vypol motor a všetci traja vystúpili. Sneh im vŕzgal pod nohami, dych sa menil na paru. Opatrne, krok za krokom, sa priblížili k domu.

Zrazu sa dvere na dome rozleteli a privítala ich ťažká dvojhlavňová puška. „Stáť! Ani krok!“ ozvalo sa hromovým hlasom.

Dojan okamžite poskočil dopredu a rozštekal sa na plné hrdlo. 

„Dojan, ku mne!“ okríkol ho hneď Charlie a nohou postrčil psa trochu viac za seba. Nemal záujem aby zas utekali na veterinu s prestrelenou nohou. „Pán Reynolds?“ ozval sa potom rýchlo s dlaňami zdvihnutými nahor. „Volám sa Charles May a som šerif-…“

„Náš šerif vyzerá inak!“ ohradil sa starý majiteľ firmy a potom skĺzol pohľadom na Vinnetoua. „A nenávidí Indiánov.“ dodal demonštratívne. 

„To nevadí. Ja zas nenávidím bledé tváre.“ Odpovedal Apač s bohorovným pokojom.

Reynolds zavrčal a namieril puškou na neho.

„Nie som miestny šerif, ale to teraz nie je podstatné!“ snažil sa Charlie strhnúť pozornosť späť na seba. „Chcel som sa vás len opýtať, či nepoznáte tohoto muža…“ opatrne pristúpil krok po kroku bližšie a podával farmárovi Hansovu fotografiu.

Starý zložil pušku a zaškúlil na fotku. „No jasné, že poznám!“ vrásky mu vyrovnalo poznanie. „To je bláznivý Hans!“

„Eh?“

„Už to bude zopár mesiacov, čo tu prikvitol. Hľadal…azyl, či čo to. Pomáhal mi s nejakými drobnými prácami na farme za misku polievky a pár dolárkov. Veľký úžitok z neho nebol, ale hosť do domu…“ pokrčil plecami.

„A viete kde je teraz? Mohli by sme s ním hovoriť?“

„Pravdaže, pre mňa-za mňa ho berte ku všetkým čertom, teraz v zime aj tak len nadarmo polievku chlípa! Tam v zadnej stodole.“ Ukázal prstom a dvere za sebou zase zatresol až sa zvíril sneh na prahu.

„To šlo hladko.“ Odtušil Vinnetou.

„Myslíš?“ vydýchol Charlie, ktorý sa pri pohľade do dvoch nabitých hlavní ťažkej pušky napriek mrazivému počasiu veru aj spotil.

K stodole ich priviedlo slabé svetielko – nie elektrické, skôr petrolejka. Charlie, Vinnetou a Dojan sa priblížia k drevenej chajde. Dvere sú zatvorené, okná začmudené.

„Ak je to on, bude sa báť. Nevybehne nám do náručia.“ Zašepkal Charlie a viac menej len pre istotu položil ruku na revolver na opasku.

„Treba s ním jednať ako s vyplašeným zvieraťom. Netreba ho chytať. Treba ho presvedčiť.“ odpovedal Vinnetou rovnako šeptom.

Charlie pristúpil k dverám a zľahka zaklopal. Ticho. Skúsil to ešte raz. Zvnútra sa ozvalo tiché klapnutie. Dvere sa pomaly otvorili.

V medzere sa objavil muž, vychudnutý, bledý, s trasúcimi sa rukami. No v jednej z nich pevne zvieral starú brokovnicu.

Charlie zdvihol ruky. „Hans... to som ja. Charlie. Um… Karl. Karl May. Brat tvojej ženy.“

Muž sa zachvel. Oči mal vpadnuté, červené od nevyspatia, bol zarastený a špinavý. Bolo zrejmé, že je na konci síl – fyzických aj psychických.

„Oni vás poslali,“ šepol Hans. „Oni ma našli.“

„Nie,“ prehovoril Vinnetou ticho, ale pevne. „Sme tu, aby sme vás našli skôr, než oni.“

Zbraň klesla. Hans sa náhle zlomil – v kolenách, v ramenách, v tvári. Brokovnica padla do snehu. Charlie mu prehodil na plecia svoju bundu.

„Christine...“ vyhŕkol odrazu Hans. „Je v poriadku?“ pýtal sa. Jeho hlas bol sotva počuteľný.

  „Má sa dobre. Aj s deťmi. Sú u mňa doma. Prišla za tebou. Hľadala ťa, Hans. Už sme sa začínali báť najhoršieho.“

Hans zavrel oči a zachvel sa. „Chvíľu som si naozaj myslel, že mám na mále.“ A potom, pomaly, trhane, ako keď sa rozpúšťa napoly zmrznutý potok, začal rozprávať.

„Bol som hlupák. Nechal som sa oblafnúť. Firma... American Trading Company... bola len obal. Boli to bývalí dôstojníci SS. Vydávali sa za obchodníkov. No ja som ich neskôr spoznal ešte z Berlína. A oni zase vedeli presne, kto som a čo som robil. Chceli, aby som im pomohol. Vraj ide o transfer odborníkov – inžinierov, vedcov...“

„Počkaj, skrývali sa operáciu Paperclip?“ prerušil ho Charlie. Už započul niečo o krycom mene amerického projektu, ktorý mal za úlohu prepašovanie nemeckých vedcov z nacistického raketového priemyslu, medicíny a z divizií chemických zbraní do Spojených štátov, aby ich nezískal Sovietsky zväz.

Hans pokrútil hlavou. „Nie tak celkom. Nie oficiálne cez vládu. Vlastne to ani neboli vedci. Išlo o mužov, ktorých hľadali v Norimbergu. Potom som zistil… niektorí z nich boli z Dachau… z Gestapa… Chceli im dať nové mená, nové životy. Za veľa peňazí.“

„A ty si súhlasil,“ prehovoril Vinnetou.

Hans prikývol, pohľadom stále upretý do prázdna. „Bol som hlúpy. A vystrašený. Myslel som, že je to len o papieroch. Nevidel som do toho celého. Až kým... až kým som nezistil, koho presne vezú.“

Nastalo ticho. Vietor narážal do stien.

„No keď si chcel cúvnuť… začali sa ti vyhrážať.“ Pobádal ho Charlie k ďalšiemu rozprávaniu

Hans prikývol „Zmizol som. Ušiel som sem. Nemal som na výber. Nemohol som ich pustiť do Ameriky. Ale ani ich zastaviť. Skryl som sa tu. Posielal som domov, čo som mohol. Ale nemohol som sa vrátiť. Bál som sa, že im privediem Christine a deti rovno do rúk.“ Hans sa zhlboka nadýchol. Slzy mu stekali po tvári.

Charlie sa postavil. „Každý môže urobiť chybu, za to nemá nikto právo odsúdiť ťa. Teraz je ale čas to napraviť. Poď, Hans.“ ponúkol mu ruku.

Hans sa naňho pozrel, ako by chcel veriť, že je to možné. Že vykúpenie existuje.

„Zoberieme ťa späť. Christine ťa potrebuje. A ja potrebujem tvoje svedectvo.“

Hans prikývol. „Pôjdem s vami.“

Vinnetou podišiel k dverám. Sneženie zintenzívnelo. „Musíme ísť, kým sa sneh nezmení na búrku,“ povedal.

Charlie položil ruku Hansovi na plece. A potom vyšli do noci. K svetlu, ktoré ich čakalo ďaleko na juhu – tam kde sa Christine modlila, aby toto všetko bol len zlý sen.

Chapter Text

„Už sa mi podarilo kontaktovať nemecké súdy. Chlapi ktorí sú zodpovední za schránkové firmy a ktorí po vás šli im nie sú neznámi. Z ich vydaním do Európy to bude asi trochu zložitejšie, ale musíme postupovať po malých krokoch. Sú ochotní vám poskytnúť kompletnú ochranu svedkov, ak pri súdnom konaní podáte proti nim výpoveď.“ Charlie položil před sestru a švagra kópie zmlúv stanovujúce podmienky ochrany svedkov.

„Kompletnú? Ale…to by znamenalo že by nám zmenili mená, bydlisko, prácu…“ zhrozil sa Hans.

„Ale zároveň by ste boli tak plne v bezpečí, ako to za daných podmienok ide. V podstate je to dosť malá daň za možnosť nového začiatku.“

„Prišiel by som o firmu. Moja rodina ju budovala celé generácie!“ nedal sa.

Charlie si unavene pretrel koreň nosa. „Tak sa musíte rozhodnúť.“ Jeho hlas bol možno ostrejší, než pôvodne zamýšľal. „Buď budete mať firmu a majetky, alebo sa vaše deti nebudú musieť obzerať cez rameno, keď pôjdu do školy.“ Tým ich oboch dostal presne tam, kam potreboval, pretože kvôli vlastným deťom sa človek ľahko vzdá všetkého pozemského statku. Chvíľu bolo len ticho. Izbou sa ozývalo len pukanie v krbe, ktoré znelom ako vzdialené výstrely. Hans sklonil hlavu. Jeho prsty pomaly prechádzali po okraji stola, akoby hľadal nejakú neviditeľnú oporu.

Christine stisla jeho ruku. Ani jedno slovo, len tiché gesto. V tej chvíli sa všetko rozhodlo. A tak obaja bez váhania súhlasili.

„Kým bude všetko pripravené môže to trvať ešte niekoľko týždňov.“ Pokračoval Charlie.

„Takže tu strávime Vianoce.“ Podotkla Christine. 

„Snáď z teba neubudne, keď si darčeky rozbalíš až 25. ráno.“ Uškrnul sa Charlie a všetci traja sa na tom zasmiali.

V diaľke odbila polnoc. Charlie pozrel na Vinnetoua. Obaja vedeli, že tento pokoj je len dočasný. Ale tejto noci bol skutočný.

-

Bol to pokojný obraz, takmer pohľadnicový. Obraz rodiny, ktorá sa stretla spolu na Vianoce. Všetci sa zišli u Hawkinsovcov, ktorých dom bol na takúto udalosť najvhodnejší. Vnútri vládlo príjemné teplo, ktoré nesálalo len z krbu, ale aj zo smiechu, vôní a prítomnosti blízkych. Stromček v rohu bol ozdobený jednoduchými slamienkami a farebnými stužkami. Vôňa škorice a pečených jabĺk sa niesla vzduchom a napĺňala nosy i duše.

Chlapci sa bavili s novými hračkami, viac-menej len s drobnosťami, ktoré sa dali niekde narýchlo zohnať. A vzali k sebe do partie aj malého Sammyho, ktorý už úspešne zvládal sedieť aj bez opory vankúšov.

„Hm, chlapci by tuším zniesli ešte jedného súrodenca, čo ty na to, sestrička?“ uškrnul sa Charlie.

„Až po tebe, braček, až po tebe.“ oplatila mu Christine.

Záležitosť Charlieho rodinného stavu vyriešili s pokojom a v mieri. Keď sa ho sestra opýtala, či by sa obaja nechceli vrátiť s nimi do Nemecka, Charlie sa chvíľu zamyslel. Jeho pohľad sa na moment zatúlal k Vinnetouovi, ktorý práve pomáhal malému Sammymu zdvihnúť spadnutý cumlík, skôr, než sa z toho stane detský škandál. Potom len jednoducho odpovedal: „Vinnetou je Indián, chce ním zostať a nechce sa spreneverovať zvykom svojho kmeňa. Nikdy by som ho nenútil ísť niekam, kde to nepokladá za domov.“ jeho hlas nebol smutný. Bol pevný a presvedčený, ako hlas niekoho, kto konečne pochopil, čo to znamená nájsť svoje miesto – nie na mape, ale v srdci.

Christine sa neubránila úsmevu. V tom úsmeve bolo všetko: porozumenie, prijatie aj zmierenie sa so svetom, ktorý je iný, než si ho predstavovala. Vtedy pochopila, že najdôležitejšie vlastne je, že jej brat našiel v živote pravé šťastie. A vo svojej podstate bolo úplne jedno, či to bolo po boku mladej šikovne ženy alebo pohľadného Indiána.

-

Vinnetou si Charlieho zavolal trochu bokom od ostatných a akoby trochu hanblivo mu podával niečo zabalelné v hrubej vrstve hnedého papiera. „Aj náčelník Apačov chcel Šárlímu niečo podarovať.“ šepol.

„Ale to si predsa-…“ začal Charlie, no Vinnetou mu položil prst na ústa aby ho zastavil. 

„Ja viem. Ale chcel som.“ Šepol.

Charlie sa teda pustil do opatrného rozbaľovania a z vrstiev papiera sa vynoril hrnček. Z červenej pálenej hliny, ozdobenými vzormi kmeňa meskalérskych Apačov. Bol očividne ručne vyrobený, nie príliš profesionálne.

„Na hraniciach Nového Mexika a Arizony je skalnaté údolie ukryté medzi borovicovými lesmi.“ Začal vysvetľovať Vinnetou. „Do údolia sa dá vojsť len úzkou strmou cestičkou, ktorú nájdu len tí ktorí tam už boli. Legenda hovorí, že tam kedysi spadol meteorit, ktorý otvoril zem a odhalil jej krv, totiž ložiská červenej hliny. Verilo sa, že tam zem dýcha, že predkovia tam v noci šepkajú medzi kameňmi. Mladí Apači sa od nepamäti vydávali na toto miesto aby si z hliny vyrobili svoje posvätné kalumenty. No keďže dnes sa od tetjo tradície upustilo, tak som ti urobil niečo praktické, čo využiješ.“

Charlieho oči sa zaliali slzami dojatie. „Vinnetou…“ šepol priškrtene. „To je príliš vzácne, to mi nemôžeš dať.“

Vinnetou sa pousmial. „Čo je moje môžem dať komu chcem. Vzal si si moje srdce, vezmi si aj tento dar.“

„Ale aj ja pre teba niečo mám!“ spomenul si Charlie. Čo najopatrnejšie položil hrnček na stôl a niečo vybral z vrecka. „Krabičku som už vyhodil.“ Ospravedlňujúco sa zaškľabil a vložil Vinnetouovi do dlane koženú šnúrku na ktorej bola zavesená nábojnica. Bola to presne tá nábojnica, ktorú pred niekoľkými mesiacmi vzal z Brodieho pušky. Bol na nej vygravírovaný nápis „Za každý výstrel, ktorý nepadol.“ . Vinnetou pochopil.

-

Na stole horelo niekoľko sviec. Christine spolu s Belle donášali na stôl koláče a horúcu čokoládu. Hans sedel medzi deťmi, ktoré sa mu konečne mohli zavesiť na krk. Charlie s Vinnetouom sedeli v tichu pri okne, sledovali, ako sneh padajúci za sklom vytvára na okolitej krajine krehkú krásu.

Pokračovanie nabudúce