Slnká zahrievajú kde sedia, zahanbený nepríjemnou citlivosťou nahej kože, zozadu na ich lýtkach, opierajúc sa o pozostatky toho múru, to čo pozostalo zo šrotu, z ktorého bolo toto miesto postavené – všetka veľkoleposť vesmírnych výprav zmenená v trosky – mikrokozmos presne tak ako palivo zapaľovača odzrkadľuje vnútro slnečnej fúzie, hviezdy v nežných rukách malého chlapca, ochraňujúce tento malí zázrak aj pred tým najzblúdilejším vánkom – hneď ako sa Liviove oči rozžiaria, viečka oťažkané, počarované a milujúce.

Končí sa… hneď teraz.

Bez opory, jeho pohyby zlyhajú zažehnúť iskru, Nico ich dokončí zaňho – asistencia bezprostrednej blízkosti, rameno k ramenu, jeho ruky na Liviovích rukách zatiaľčo Nico vzkriesi plameň v jeho mene, odovzdávajúc štafetu, aby ju niesol ďalej, smejúci sa, potešený úspechom prevzatej skúsenosti, novým poznaním a tou najzbožnejšou pozvánkou vyskúšať – len vyskúšať – jeho stehno a bok opierajúce sa o neho až kým sa neposunie, až kým sa jeho pohľad nestretne s tancujúcim plameňom v odraze jeho zreničiek farby kopírujúcej oblohu a jeho dúhovky.

Zobuď sa už.

Livio sa nakloní dopredu, trpiaci pre niečo čo nedokáže artikulovať, a Nico zatvára zapaľovač, aby neslálil ich šaty, nepopálil ich pokožku – jeho ruky na jeho rukách, zasa, smejúc až kým kútiky jeho úst nie sú ubolené, až kým pokožka na jeho tvári nie je nepáli, až kým sa kyslík v jeho pľúcach nezasekne, až kým ich tváre nie sú tak blízko, že sa detaily nedajú rozoznať, a on nemá šajnu čo vlastne robí, ale vie čo mu treba, a kým je Nico priňom, dokáže zvládnuť čokoľvek čo im padne do cesty – chvejúci sa no istý – elektrina zaiskrí niekde v jeho vedomí a je uhasená keď sa Nicove ústa pritisnú na jeho, v ich spoločnej osamelosti, na vrchole strechy.

Vždy si bol takýto.

Netušia čo robia, ale to je jedno pretože Nico drží jeho ruku so zapaľovačom stisnutým v jeho dlani a jeho druhá ruka drží za Liviove vlasy – ktorého ruka hladí Nicove líce, tak opatrne akokeby chránil samotný plamienok zapaľovača pred čímkoľvek čo by ten plamienok mohlo uhasiť – priliš vzácny, aby bol dovolený zhasnúť kvôli náhode či úmyselnej sabotáži – horiaci s tými istými urýchlenými, hanblivými vzdychmi – nevyhnutný krok pre zdieľanie cigaretového dymu potajomky – od nepriamej implikácie až po bozkávanie sa presne tak ako to chceli celý ten čas čo nemali slov pre to kým sú si jeden druhému.

Kedykoľvek sa niečo zlé stane, schováš sa pod deku.

Vôňa dymu nikdy nevyprcháva z Nicovej košele, koľkolen krát sa vyperie, silná a známa, večná prítomnosť indikujúca, že je po jeho boku, kamkoľvek už ich vánok zaveje.

Nico...

Na lodi, za úsvitu, Nico ho bozkáva.

Livio?

Livio zatvorí oči, potláčajúc slzy a jeho bozky opätuje.