Chapter Text
Kapitola 1
Lyžička sa vyšmykne spomedzi Willových prstov a zaštrngá o misku s cereáliami. Je to hlasný zvuk v toto novembrové ráno za stolom Wheelerovcov, a Will sa strhne, akoby sa práve zobudil.
“Prepáčte,” zamrmle, používajúc jeho rukáv na utretie rozliateho mlieka zo vždy čistého stola.
Z obývačky prichádza šuchot novín pána Wheelera-je rýchly a ostrý ako varovanie. Hľadá dôvody na vykopnutie Willa aj Jonathana z domu, a prerušovanie jeho posvätného ranného rituálu sedenia na gauči, pitia kávy a čítania novín pravdepodobne moc Willovi nepomáha.
Holly pustí svoju lyžičku do jej cereálií a zachichoce sa na žblnknutí. Ona s pani Wheelerovou sú hore skoro, ako zvyčajne, a Will má najradšej čas, keď sú v kuchyni len oni traja.
“Vyzeráš unavene, zlatko,” vraví pani Wheelerová, jej hlas sa vznáša ponad hrmot, ktorý Holly vytvára s lyžičkou. Vloží desiatový box do Hollinho ruksaku. “Spí sa ti dobre?”
Will vyloví lyžičku zo svojej misky. “Hej, som v pohode.”
Usmeje sa a jej rúž je perfektný už v túto hodinu. “Viem, že cez zimu býva v pivnici chladno, tak nehanbi sa použiť ohrievač, dobre?”
Pravdou je, že ohrievač už je naplno zapnutý každú noc, a Will sa cíti dosť zle nielen za to, že ostávajú u Wheelerovcov doma zadarmo, ale že aj sabotuje ich účet za elektrinu.
Tá vina však nie je až taká silná ako jeho strach zo zimy.
Je tu ešte jedna vec silnejšia než toto, a to je-
“Alebo by si sa mohol spýtať Mikea, či by s tebou nezazdieľal izbu na zimu. Na poschodí je oveľa teplejšie.”
Je tu zakašlanie a ďalšie zašušťanie novinami prichádzajúce z obývačky, nasledované nízkym zamumlaním, ktoré ani Will, ani pani Wheelerová, nezachytili.
“Čo, zlatko?” zvolá, aj keď jej tvár hovorí, že si je istá, že čokoľvek jej manžel ide povedať, bude v každom prípade blbosť. Má spôsob robenia ho menej strašidelným, ako by chcel byť vnímaný.
“Veľkí chlapci by nemali spať v rovnakej miestnosti,” zopakuje pán Wheeler, tentoraz hlasnejšie. A aj keď pani Wheelerová len zagúľa očami, Willovi z toho ide mráz po chrbte.
“Musím zaviesť Holly do školy,” povie a stisne mu rameno. “Vidíme sa pri večeri.”
Keď odíde s Holly, znova sa roznesie ticho, prerušené len občasným otočením stránky novín prichádzajúce z obývačky. Will sedí s jeho lyžičkou, predklonený nad miskou, hľadiac na premočené cereálie. Pár minút pokoja.
Vtedy zavŕzgajú schody.
Nepozrie sa hneď hore, len zamieša mlieko s cereáliami, tváriac sa, že nepozná zvuk krokov Mikea Wheelera od srdca.
“Mami, nevidela si-”
Mike sa zastaví vo dverách. Jeho vlasy sú rozcuchané, akoby sa práve len zobudil. Sú kratšie ako minulý rok, ale kučery mu stále padajú cez uši. Tričko má na jednom boku vyhrnuté, akoby ho len hodil na seba a zatiaľ ešte nevyrovnal. Keď zbadá Willa za stolom, jeho postoj stuhne.
“Ou. Čau.”
“Ránko,” zamrmle Will. Po miliónty krát premýšľa, či by rovno nemal jesť v pivnici, alebo dokopy sa vyhýbať všetkým spoločným priestorom. Čokoľvek, aby Mikea, a aj seba, ušetril tej trápnej pripomienky, že si už nie sú blízki. Jeho lyžička poškrabe dno misky.
Mike prejde cez kuchyňu, očami sa pozerá všade, len nie naňho. Schmatne jeho ruksak z rohu, potom sa otočí ku kredencu, aby si nasypal vlastné cereálie. Na sekundu zneistí, očami sa obzerá na jednu z prázdnych stoličiek oproti Willovi.
Ich oči sa stretnú.
Vzduch sa zdá byť taký úzkostlivý ako to ticho.
Chceš si sadnúť? Tlačí sa Willovi na jazyk, ale prehltne tieto slová. Nemá zmysel sa pýtať. Radšej sa len pozerá na stôl a dúfa, že jeho tvár nič neprezradí. Už skončil s očakávaním niečoho od Mikea, toho už robil dosť na celý život.
Mike zaotáľa, očividne rozrušený. Čo už ani nie je prekvapením. Pretože napriek tomu, čo mu povedal minulý rok, o tom, ako budú pracovať ako tím a ako budú znova najlepší kamaráti, ledva sa rozprávajú. Úprimne, rozpadli sa ešte predtým, ako sa Will odsťahoval. Bolo hlúpe myslieť si, že by to ešte mohli napraviť.
„ Idem, uhm,” povie Mike, neisto stojac s miskou v ruke. “Idem jesť do svojej izby. Som celkom zbláznený do týchto nových komiksov, takže…”
Will sa chce opýtať akých- ak nejaké vôbec sú- ale zastaví sa. Sú za osobnými otázkami.
“Super.” Povie namiesto toho, dúfajúc, že to znelo prirodzene.
Mike sa ešte na sekundu zastaví, akoby si to chcel rozmyslieť. Nerozmyslí. Will počúva jeho kroky zanikať hore schodmi, kým sa ten zvuk nevnorí do domu.
Ohrievač pri okne potichu zabuchoce. Will sa zakloní na stoličke, drevo pod ním vŕzga. Pozrie sa na ňu a spomenie si, ako pred rokmi sedel na tej istej jedálenskej stoličke, s nohami o polovicu kratšími, keď ešte nohami nedočiahol na zem, a s Mikeom vŕzgali stoličkami po podlahe, chichotajúc sa vždy keď sa na nich pani Wheelerová zamračila.
Pamätá si, keď prespávanie v Mikeovom dome bol najlepší pocit na svete: zaplnený hrami a smiechom, šepkanými tajomstvami a príležitostným plamienkom nádeje, že každý deň ich priateľstva ich prinesie bližšie k sebe.
Snívali, že by jeden z nich bol adoptovaný mamou toho druhého, aby spolu mohli bývať v rovnakom dome.
Teraz bývanie s Mikeom je len smutné.
Je jedna vec vliať celé svoje srdce do nejakého hlúpeho obrazu, pokúsiť sa priznať sa svojmu najlepšiemu kamarátovi, katastroficky to nezvládnuť a namiesto toho pomôcť mu udobriť sa s jeho frajerkou. Úplne inou vecou je byť nútený s ním žiť pod jednou strechou, keď už si nemáte čo povedať.
Je to najmä osamotené.
S Max stále v kóme, Lucas trávi každé poobedie v nemocnici, Dustin trávi čas takmer exkluzívne so Steveom a Robin, El trénuje s Joyce a Hopperom, a Jonathan je zaneprázdnený napravovaním vecí s Nancy, takže nie je moc ľudí, s ktorými by sa dal tráviť čas.
Stále spolu v škole jedávajú obed, ale nie je to také, ako to bývalo kedysi.
Zdá sa, že v ich konverzáciách je teraz priveľa medzier- ako sa vyhýbajú rozprávaniu o Max alebo Eddiem. A je tu také ticho po každej vete, ktorá bola povedaná medzi Mikeom a Willom, ak sa rozprávali.
“Vy dvaja ničíte skupinu, vite o tom?” vyvrelo raz z Dustina, keď Mike odmietol sedieť vedľa Willa pri pozeraní filmu. Bol to jeden z mála razí, keď Will videl Dustina nahnevaného. “Už dosť vecí je na hovno a vy všetko len zhoršujete. O čom ste sa vôbec pohádali?”
Pravdou je, že sa nikdy nehádali. Len sa prestali rozprávať. Will sa v tú noc na Mikea nemohol pozrieť, ako bol jeho pohľad zafixovaný na telku, jeho obočie zmračené, keď sa vtisol medzi Lucasa a El, aj miesto na gauči vedľa Willa bolo prázdne. “Proste to nechaj tak.” zamrmlal, a Will videl ten záblesk bolesti na Dustinovej tvári, predtým ako sa otočil.
Lucas bol- a stále je- rovnako frustrovaný. Niekedy prosí Willa aby odpustil Mikeovi, za čokoľvek, čo mu urobil.
Ale nebolo tu nič, čo odpúšťať. Nič, čo opravovať. Nič, čo povedať.
Bolo to proste nič.
Kedysi si boli blízki, teraz nie sú. Je to tak jednoduché.
Pivnica smrdela ako prach a kov, keď tam Will v ten večer zišiel. S ohrievačom zapnutým tak veľmi, že rúry hrkotali a hučali. Rád takto spával, s dekou obalenou natesno okolo pliec a chrbtom opretým o ohrievač.
Za posledný rok si toto miesto prispôsobil: stôl bol prisunutý k radiátoru, nech môže maľovať a kresliť v teple, a matrac opretý o opačnú stenu. Jonathanov gauč ostal z väčšiny nedotknutý, je na ňom len kôpka diek a polo-prázdny hrnček od minulého mesiaca, lebo väčšinou sa odkradne spať do Nancinej izby.
Novembre v Hawkinse sú vždy ťažké, ale teraz s bránami stále otvorenými a puklinami na uliciach, niečo vo vzduchu za zdá byť také nesprávne. Dokonca leto bolo chladné, takmer akoby chlad z Upside Down prenikal puklinami do ich sveta.
Tá zima by bola asi jedna z mála vecí, ktoré si Will z Upside Down pamätá.
Niekedy sa mu o tom sníva- nie skutočné obrázky, len tá zima a tma. Je to taká iná zima, ako keby bola živá. Ako keby sa hýbala a počúvala, prešmykovala sa popod dvere a tlačila na jeho kožu, kým sa nezobudí lapajúc po vzduchu, prekvapený, že stále dýcha- jeho nočné mory mu stále pripomínajú, že táto temnota je stále niekde v ňom.
Kedykoľvek sa to zhorší, pritlačí sa ešte viac k ohrievaču, kým horúci kov nezanechá na chrbte červené stopy. To pálenie je ako dôkaz, že je stále tam, má svoje telo pod kontrolou a nie je v ňom žiadna tmavá sila, ktorá sa snaží znížiť jeho telesnú teplotu.
Museli sme to z teba vypáliť, povedala mu jeho mama raz na jeseň ’85 po Mind Flayerovi. Teplo oslabuje vaše spojenie.
Napriek tomu, že Will o tom nerád premýšľa, vie, že Vecna je stále niekde vonku, naberá sily a čaká. Jedného dňa sa vráti. Dovtedy toho nie je moc, čo by mohol urobiť, len ostať ostražitý a v teple.
Privinie sa bližšie k ohrievaču, zatvorí oči a povie si, aby sa prestal správať tak hlúpo. Vecna sa ešte niekedy vráti, ale dnes nie je tá noc. Malo by byť takto chladno- však je zima. Všetci mrznú.
Nad ním je dom v tichu. Niekde v diaľke vietor hviždí pomedzi stromy.
Tu dole je stály hukot ohrievača.
Poobedia a víkendy Will sa snaží tráviť čo najviac času mimo domu Wheelerovcov, ako sa dá, aby znížil šancu, že narazí na Mikea.
Všade ide bicyklom. Najmä do Hopperovej chaty, alebo na blízku skládku, ktorú El premenila na svoje miesto na tréning. Bol tam, keď sa prvýkrát vznášala. Je to veľmi napínavé, sledovať ju takto popierať gravitáciu, robiť veci, ktoré by nemala byť schopná robiť. Will sa potom cíti, že majú aspoň nejakú kontrolu nad vecami, ktoré na nich svet hádže.
Teraz sa vznáša asi päť stop nad zemou, oči má zatvorené, vietor veje jej vlnité vlasy. Will sa natiahne, končeky jeho prstov sa dotknú jej členku, opatrne, aby ju nevyrušil. Ale už je teraz taká dobrá, že len otvorí oči a usmeje sa naňho dole, bez toho, aby sa zakývala.
“Si skvelá.” povie Will.
“Viem, že?” usmeje sa, zimné slnko zachytáva jej mihalnice.
Kým sa obloha zafarbí na fialovo, Will už je späť na jeho bicykli, pedáluje smerom k domu Wheelerovcov, zrýchľuje, keď ide popri lese. Nenávidí, ako sa tiene medzi stromami menia po západe slnka. Je to takmer akoby si ho les pamätal.
Ešte predtým, ako len príde na príjazdovú cestu, vie, že niečo nie je v poriadku. V dome sa nesvieti. Okrem malého plamienka, priveľmi nejasného, aby sa dalo určiť, odkiaľ prichádza. Svetlo na príjazdovej ceste sa nerozsvieti.
Will nechá svoj bicykel na trávniku, jeho dych sa zrýchli, keď stojí pred vchodovými dverami. Jeho hruď sa zúžila. Chvíľu je nerozhodný, potom ich otvorí.
„Haló?“
Teplý oranžový blikot žiari z obývačky. Hlasy sú stlmené a nízke. Will si vydýchne, uľavený, a uloží si topánky na poličku, predtým, ako vstúpi.
Ale niečo je v neporiadku. Celá rodina Wheelerovcov, plus Jonathan, sú posadený okolo konferenčného stolíka. Je neprirodzená tma, jediné svetlo prichádza zo zopár sviečok, ktoré vrhajú tiene na steny.
Will sa natiahne za vypínačom. Nič sa nestane.
„Will!“ Jonathan už je na nohách, chytajúc jeho ruku. „ Ahoj. Vďaka bohu, že si doma. Vypadol prúd, snažili sme sa ťa...“
„Mh-hm.“ Ted Wheeler drží vysielačku, akoby to bol cudzí objekt. Je divné vidieť ho s niečím, čo si Will väčšinou spája s jeho kamarátmi. „Vravíte mi, že sa s tým nič nedá urobiť?“
Šum statiky a potom unavený, mechanický hlas, ktorý znie, akoby toto vysvetľoval už po miliónty krát. „Prepáčte, pane. Nie je to len váš dom, celá štvrť je dole. Robíme, čo môžeme. Dovtedy, prosím, používajte sviečky a deky, aby ste sa ohriali.“
Pán Wheeler zamrmle niečo nezrozumiteľné, predtým ako nemotorne zatlačí anténu naspäť a vráti vysielačku Mikeovi, ktorý vedľa neho v tichosti sedí. V matnom svetle zo sviečok si Will všimne podobnosti v niektorých ich črtách, také isté zvraštenie obočia. Premýšľa, či Mike bude jedného dňa ako jeho otec.
„ Dnes v noci žiadne svetlo?“ vzrušene sa spýta Holly.
„ Nie, miláčik. Ale je to v poriadku- spríjemníme si to sviečkami.“ Pani Wheelerová jej podá baterku. „ Choď hore a ja ťa za chvíľu uložím, dobre? Dávaj si pozor na schodoch!“
Holly sa rozbehne preč s poskakujúcim lúčom baterky. Ted Wheeler sedí na gauči a pozerá sa na tmavú televíznu obrazovku, ako keby keď sa bude pozerať dostatočne silno, by sa mohla zapnúť. Nancy prehľadáva šuflíky pre ďalšie sviečky.
„ Ohrievače,“ zrazu si spomenie Will.
„ Nefungujú,“ potvrdí Jonathan. „ Ale bude to v poriadku. Máme deky.“
„ Chlapci,“ pani Wheelerová sa pozrie medzi Jonathana a Willa. „ Viem že v pivnici môže byť zima aj keď ohrievače fungujú. Jonathan, mohol by si spať na gauči, a Will, ty by si možno mohol ísť spať k Mikeovi-„
„ Nie,“ povie Will rýchlo, lebo radšej by to povedal predtým, ako ti povie pán Wheeler, alebo horšie, Mike to povie. Jeho oči sa na chvíľu stretnú s Mikeovými na druhej strane izby, jeho výraz je nečitateľný, obočie stále zamračené. Will si odkašle. „ Um, nie, ďakujem. Bude to v poriadku.“
„ Ale ak bude priveľmi zima-„
„ Dáme vám vedieť.“
Noc sa zakráda medzi blikaniami a tieňmi. Sviečky, chladné zvyšky večere, jemný hrkot riadu pod mrznúcou vodou. Nancy a Mike zapália ohnisko. Chvíľu to trvá, kým sa teplota obývačky zvýši.
Ted Wheeler zapne baterkové rádio, preskakujúc medzi kanálmi v nádeji, že sa dopočuje nejakú správu.
„ Ozvali sme sa do Roane Country Water and Electirc,“ vraví ženský hlas cez šum. „ Rečník vraví, že dôvod výpadku je stále neznámy.“
Pán Wheeler zafrfle a prepne stanicu, aby mohli počúvať nejakú hudbu, ale každý krát, keď príde dobrá pesnička, zmení stanicu. Will a Jonathan si vymenia ubolený pohľad a prevrat očami.
„ Hej,“ zašepká Jonathan, čupiac pri Willovi na koberci, kým si pán Wheeler pridržiava rádio pri uchu, aby porozumel slová na stanici zaplnenej šumom. „ Premýšľal som. Chceš, aby som s tebou dnes spal dole?“
„ Nie, je to v poriadku.“
„ Si si istý? Vypýtaš si pomoc, keď ju budeš potrebovať, že? Prosím, sľúb mi, že to urobíš.“ Stlačí Willove plece. „ Viem, že momentálne spolu nevychádzate, ale som si istý, že keby sa spýtaš, Mikeovi by nevadilo, keby si spal v jeho izbe.“
Will zaváha predtým, ako zakrúti hlavou.
„ Will,“ Jonathanov hlas sa zjemní a zdvihne obočie. „ Nechcem, aby si umrzol k smrti, len preto, že vy dvaja ste príliš tvrdohlavý, aby ste sa porozprávali.“
Je ťažké rozprávať sa o tomto s Jonathanom, lebo bol s nimi v Lenore. Zachytil jeho pohľad v spätnom zrkadle dodávky, keď jeho tvár bola stále mokrá od sĺz. Pravdepodobne vie viac, ako by priznal: o tom obraze, pokazenému priznaniu a ako veľmi všetko pokazil.
„ Neumrznem,“ povie Will. „ Neboj sa, dobre? Je to len jedna noc. Bude to v poriadku.“
Keď už to viac nemôže odkladať, Will ide na chodbu a zamieri do pivnice. V polke cesty z obývačky, náhla chladnosť domu sa zdá byť hmatateľná – akoby prechádzal cez neviditeľnú stenu.
Mike sedí na spodku schodov a potichu rozpráva do vysielačky. Medzi kolenami má zaseknutú baterku, ktorá vrhá svetlo na stenu naproti. Will sa chystá obísť ho, keď začuje Lucasov hlas z reproduktora.
„- núdzové napájanie by malo vydržať pár dní, potom ten generátor treba doplniť.“
Will zamrzne. Max. V kóme. V nemocnici. Núdzové napájanie.
„ Tak som sa zľakol,“ pokračuje Lucas s hlasom trasúcim sa tak, ako ho Will ešte nikdy nepočul. „Prišiel som sem hneď, keď vypadli svetlá, myslel som, že sa...“
„ Ja viem, Lucas,“ povie Mike potichu. „ Je to v poriadku. Bude v poriadku.“
Mikeov hlas je jemný spôsobom, aký Will nepočul už mesiace. Zdvihne zrak a pozrie sa Willovi do očí, a Will si uvedomí, že tam len tak stojí a počúva konverzáciu, ktorej nie je súčasťou. Mohol by byť, keby bol s Mikeom za dobrých podmienok. Bol by schopný sa jednoducho vsunúť na miesto vedľa neho na schodoch a zobrať vysielačku a utešiť ich kamaráta.
Možno má Dustin pravdu- s Mikeom ničia ich skupinu.
Will odvráti oči a rýchlo prejde okolo Mikea a zamieri do pivnice.
Napriek tomu, čo povedal Jonathanovi, je to, po pravde, nie v poriadku.
Tu dole chlad ho zasiahne ako spomienka.
Dokonca aj na schodoch, Will ho cíti zakrádať sa cez vrstvy oblečenia. Po zvyku sa natiahne za vypínačom. Kým zapáli prvá sviečku, jeho ruky sa trasú tak veľmi, že plameň sviečky zhasne.
Vždycky nenávidel svetlo zo sviečok. Priveľa blikania, priveľa tieňov.
Je to len výpadok prúdu. Je to v poriadku. Je len zima. Bez kúrenia by tu mala byť takáto zima.
Will si zo šuflíka vytiahne ďalší sveter a oblečie si ho na ten, čo už má na sebe, kým sa skrčí na matraci. Skontroluje ohrievač- vypnutý, samozrejme. Potom sa skryje pod prikrývku, ktorá je taká studená, že sa zdá byť mokrá, a zoberie si vysielačku, ako to chcel urobiť už celý večer. Pravdepodobne už spí. „ El?“
Je tu statika. Potom: „ Will?“
Odľahne sa mu. „ Vďaka bohu. Si v poriadku?“
„ Moc nie,“ povie a Will ju počuje pohnúť sa, šuchotanie akoby sa otáčala na vankúši. „ S mamou sme nestihli náš obľúbený seriál, lebo telka nefunguje.“
Will sa zasmeje a odprisahal by, že vidí svoj dych v studenom vzduchu. „ Sakra. „
„ A čo ty?“
„ Som v poriadku.“
„ Klameš?“
Will sa snaží, aby mu nedrkotali zuby. Je priveľmi dobrá v čítaní jeho emócií. „ Možno. Neviem. Som len... vynervovaný. Myslíš, že by to mohol spôsobovať on?“
Je tu ticho. El nikdy neodpovie na otázku ľahkovážne, vždy si to premyslí. „ Neviem,“ povie nakoniec. „ Cítiš ho?“
„ Ani nie. Ťažko povedať. Ibaže- je tak chladno, že mi to pripomína, ako...“
„ Viem,“ zašepká.
„ Asi sa len obávam. Teda, čo ak ma hľadá? Aby ma zobral naspäť?“
„ Ach, Will.“ Jej hlas je tichý a krehký. „ To nedovolím. Nikdy. Mala by som prísť? Alebo chceš spať tu? Mohli by sme zazdieľať posteľ.“
„ Nie, nie.“ Myšlienka, že El zobúdza Joyce a Hoppera uprostred noci, aby za ním išli, sa mu nepáči. Jeho matka sa oňho obávala dosť na doživotie. „ Je to v poriadku. Len... som chcel počuť tvoj hlas.“
Aj v tichu Will vie, že sa usmieva.
„ Je fajn, že si v tej pivnici s Jonathanom,“ stanoví, jej hlas je skoro ako šum, keď sa snaží znieť priveľmi pozitívne, keď sa snaží niekoho rozveseliť. Je to veľmi materinské- pravdepodobne sa to naučila od ich matky. „ Nie si sám. Ak sa niečo stane, Jonathan nám zavolá.“
Will otvorí ústa, aby niečo povedal, ale zastaví sa. Namiesto toho zatvorí oči a nechá sa na chvíľu klamať. El nepotrebuje vedieť pravdu. Vlastne, je to tak lepšie. „ Hej,“ povie. „ Máš pravdu.“
Keď si poprajú dobrú noc a kanál stíchne, Will sa schúli pod svojou dekou, schová si ruky medzi kolená a snaží sa nechať jemnosť Elinho hlasu vznášať vzduchom. Vytiahne si prikrývku k tvári, tak sa jeho teplý dych odráža z látky naspäť na jeho kožu.
Ale aj zahrabaný v posteli sa trasie. Ruky a nohy ho štípu od zimy. A uvedomí si, že toto je hlúpe. Tak tak tak hlúpe.
Predstaví si zajtrajšie noviny. Možno to dá na prednú stranu.
Chlapec, ktorý sa vrátil z mŕtvych- taktiež známy ako Zombík- zamrzne k smrti, lebo sa nevedel opýtať svojho bývalého najlepšieho kamaráta, či nemôžu zdieľať izbu.
Svetlo sviečok zabliká. Will zažmúri oči, aby nemusel vidieť tiene zakrádajúce sa po stenách a nábytku.
Sústreď sa, vraví si. Je to len výpadok prúdu. Nič nenormálne. Stáva sa to v každom meste, v každej časti sveta. Áno, je zima, ale nezabije ťa to. A nie, zima neznamená, že Vecna sa zakráda pred domom, je predsa koniec novembra.
Možno- ak počká dostatočne dlho, kým Ted Wheeler pôjde do postele- by mohol spať na gauči. Ale ten väčšinou ostáva v obývačke až do druhej alebo tretej v noci, spiac v svojom La-Z-Boy-ovi. Možno by Will mohol zdieľať izbu s Nancy a Jonathanom, ale ako pozná Nancy, tá by začala trieskať na Mikeove dvere a donútila by oboch nech sa uvedomia a zdieľajú tú posratú izbu.
Telo také studené ako Willovo by bolo perfektné schránka.
Tá myšlienka sa mu vkradne do hlavy a kým s jej dokáže zbaviť sa už usadí. Je to pravda, nie? Mind Flayer miluje zimu, tam sa mu darí. Potrebuje schladeného hostiteľa- preto sa Billy skoro roztopil pod slnkom a Will odmietal dať si teplý kúpeľ keď boli posadnutý.
Ak Will zaspí, nechá svoje telo nechránené: studená, prázdna schránka, pozývajúca a prázdna. Musí to byť také ľahké prebrať kontrolu nad jeho telom. Nie je tu nikto, kto by to videl. A nie je tu spôsob, ako by sa mohol brániť.
Je iracionálne takto myslieť? Kto môže tvrdiť, že ho to už nenájde? Vecna žije a čaká- vedia, že to tak je. Možno už je pred domom a čaká kým zaspí. Bolo by to také jednoduché. Všimol by si to Will vôbec? Všimol by si to niekto?
Nemal tak rýchlo zamietnuť návrh pani Wheelerovej zdieľať izbu s Miekom. Ale aj keby to dovolil pán Wheeler- dovolil by to Mike?
Mohol by povedať nie.
Tak ako to urobil každý krát, keď sa s ním Will tento rok snažil tráviť čas. Mike je vždy zaneprázdnený. Nemá čas. Vyhýbajúci sa. „ Prepáč, som fakt unavený.“ bývala jeho výhovorka, keď sa ho Will pýtal, či chcú niečo podniknúť. Neurobil to už mesiace. Nemá to zmysel.
Jeho oblečenie a telo sa zdajú byť priveľmi studené aby vstrebali teplo pod prikrývkami. Je to nekonečné. Nevyliečiteľné.
A toto sa zdá byť podobné. Ako chlad, ktorý raz poznal, ale už naňho zabudol. Miesto, ktoré je tmavé a ľadové. Zámok Byers a malý chlapec, trasúci sa od zimy, čakajúc, kým ho nájdu. Zavŕzganie z diaľky. A tie zadunenia, ako obrovské nohy, stúpajúce na suché konáre. Nie tak ďaleko. Prichádza to bližšie. Vyňucháva ho to. Sú skoro tu. On je skoro preč.
Will sa strhne a preberie sa. Je tu zvuk, ako búchanie.
Posadí sa a dezorientovane sa pozerá po izbe a snaží sa identifikovať, odkiaľ prišiel ten zvuk. Nezosilnil sa ten blikot sviečky? Jeho telo je napnuté, plecia vytiahnuté k ušiam. Nevie, koľko je hodín.
Potom ďalšie buchnutie. Alebo skôr zaklopanie. Prichádza zhora.
Will nechce odložiť svoju deku, tak si ju zoberie so sebou, prehodí si ju cez plecia ako plášť, kým mu schody vŕzgajú pod nohami. Natiahne sa pre kľučku a zneistie. Vecna by neklopal, či?
Will otvorí dvere.
Mike v ruke drží lampáš, ktorý jeho tvár ožaruje na zlato a taktiež mu na ňu vrhá tieň, tak jeho oči vyzerajú ako prstence.
„ Prepáč,“ povie.“ Zobudil som ťa?“
„ Nie.“ Will nevie, kedy sa klamanie stalo takým ľahkým. Bývalo to preňho nemožné klamať Mikeovi, ale teraz tie slová len tak opustili jeho ústa, akoby pravda už nič neznamenala.
„ Mm,“ Mike sa posunie. „ Mama ma poprosila, nech ťa skontrolujem.“
Jasne, že hej. „ Som v poriadku.“
„ Tu dole úplne mrzne.“
Will sa vystrie, snaží sa dostať to trasenie preč zo svojho hlasu a dúfa, že nevidno, ako sa mu trasú ruky, keď cez seba drží deku.
„ Som v poriadku, Mike. Nejako to zvládnem. Môžeš ísť.“
Mikeove oči prejdú po Willovej tvári, akoby ho študoval. A je to neférové, naozaj. Lebo tento posledný rok to Willovi vyšlo. Všetky tie klamstvá a výhovorky, keď vravel, že je v poriadku, keď nebol, Mikea to nezaujímalo. Tak prečo ho teraz musí skúmať, akoby je skladačka, ktorej vyriešenie ho zase znova zaujíma?
„ Rozprával som sa s El,“ povie Mike pomaly. Tiene na jeho tvári mu zostrujú lícne kosti a to spôsobuje krútenie Willovho brucha. „ Povedala, že sa... bojíš.“
Bože môj. Willova hruď horí. Tu to je, tá priveľmi známa ľútosť. Mikea nenúti len jeho mama, ale aj El, aby ho kontroloval.
„ Nebojím sa. Nie so dieťa, Mike,“ povie Will, neschopný vynechať podráždenie zo svojho hlasu.
„ Nie, ja viem. Ale povedala, že Jonathan spí tu dole s tebou, aby si nebol sám.“
„ Hej, no. Je to tak.“ Will vie že teraz sa správa už fakt hlúpo- Mike vidí prázdny gauč už z tadiaľto- a možno to je hra svetla, ale na sekundu to vyzerá, akoby Mike prevracal oči.
„ Vieš, že mám uši, hej? Počujem ho každú noc ísť do Nancinej izby. Som hneď vedľa.“
„ Nemôžeš proste ísť? Som v poriadku.“
„ Neverím ti. Len nechceš spôsobovať problémy alebo dačo.“
“ Nie, Mike. Chcem byť sám. Nechcem sa s tebou rozprávať, dobre?“
Keby si stále boli blízky, Mike by sa už bol urazil. Ale ani sa nestrhne, len hľadí, nehýbe sa, obočie zamračené.
„ Fajn.“ Pozrie sa na stenu za Willovou hlavou. „ Predtým si dal jasne najavo, že nechceš spať v mojej izbe. Len som chcel prísť sem dole povedať, že môžeš, samozrejme. Nie je tam práve teplo, ale je to lepšie ako toto.“
Nie už sedí Willovi na jazyku, keď si uvedomí, ako veľmi chce povedať áno. Akceptovať ponuku a vypustiť sa z mučenia bytia samým v miestnosti ktorá je ako všetko, na čo chcel kedy zabudnúť.
Ale je tu niečo na tom, ako vyzerá Mikeova tvár v blikajúcom svetle sviečky, to, ako jeho oči sú teraz skoro čierne, čo Willa spôsobuje radšej chcieť umrznúť k smrti ako stráviť s ním sám noc v jeho izbe
„ Ďakujem,“ povie Will strnulo. „ Ale nie.“
Mike tam stojí ďalších pár sekúnd, akoby čakal, kým si to rozmyslí. „ Dobre.“ povie nakoniec. Znova otvorí ústa, aby povedal viac, ale zastaví sa. Odkašle si. „ Tak dobrú noc.“
„ Dobrú noc,“ povie Will.
Keď Mike zatvorí dvere, s ním zmizne aj svetlo.
Will tam stojí, trasie sa a premýšľa nad svojimi životnými rozhodnutiami.
Tak. Hlúpe.
Otočí sa na slabé svetlo sviečky, ktorá predtým zapálil. Jeho telo je tak studené, že je skoro nehybné.
Toto je tak -
Potichu zanadáva a ide späť zhasnúť sviečku, kým si zoberie svoj vankúš a deku. Zamieri hore s baterkou v ruke.
Dom je tmavý a prázdny. Je tichý, okrem tichého chrápania Teda Wheelera z obývačky.
Will zatvorí dvere do pivnice najtichšie ako sa dá - nechce si ani predstavovať zamietnutie pána Wheelera, keby ho videl zakrádať sa do izby jeho syna uprostred noci. Tichými krokmi, zatlmenými dvoma vrstvami ponožiek, Will vyjde po schodoch.
Zastaví pri Mikeových dverách, zvierajúc deku. Svetlo jeho baterky sa trasie z toho, ako mu trasie rukou. Potom zaklope. Tak potichu, že si je takmer istý, že Mike si to nevšimne. A aj keď hej, Will si nie je istý, či by nazbieral kuráž zaklopať znova.
Dvere sa otvoria. Teplé svetlo sviečky sa vyleje z vnútra izby. Mikeove tmavé očí sú zmätené.
„ Rozmyslel som si to.“ povie Will.
Hľadia na seba, Mikeov výraz nečitateľný, tak ako to je už mesiace. Čo sa stalo s nosením srdca na jeho rukáve?
Mike ustúpi nabok.
Neuvedomí si, ako veľmi zlý nápad to bol, kým za sebou nezatvorí dvere a v izbe nastane ticho. Zrazu je to presne tá situácia, ktorej sa mesiace vyhýbali.
Mladšia verzia Willa by snívala o bytí s Mikeom sám v noci. Vymýšľal si situácie do skorých ranných hodín, aby nemusel myslieť na všetko ostatné, čo sa dialo.
Teraz je tu, v Mikeovej mrznúcej izbe, Mike stojí vedľa svojej postele, nervózne sa pohráva so šnúrkami na svojich teplákoch. Nemali normálnu konverzáciu tak dlho, že sa zdá nemožné nájsť nejaké slová.
„ Hm.“ Will zváži vrátiť sa dole, ale už si to nemôže znova rozmyslieť a ešte viac to znepríjemniť. „ Máš stále ten druhý matrac? Ten ktorý sme používali na prespávačkách?“
Posledné slová ho zabolia- nechcel, aby to znelo tak nostalgicky. Ale Mike vyzerá byť uľavený nad touto úlohou. „ Áno, zoberiem ho.“
Kým Mike vytiahne druhý matrac spod postele, Will sa poobzerá po miestnosti. Moc sa toho nezmenilo, odkedy tu naposledy bol- čo je zvláštne, lebo Mike sa zmenil veľmi. Plagáty, neporiadok, všetko to pripomína ozvenu z iného života, iného Mikea a iného Willa.
Will spozná niektoré zo svojich starých kresieb na stenách, nejaké, ktoré urobil, keď mal dvanásť alebo trinásť. Najnovší obraz, ktorý urobil pre Mikea- ten, ktorý vždy rozžeraví jeho tvár, keď naňho myslí- nevidno.
„ Toto by mohlo stačiť.“
„ Vďaka.“
Mike sedí na svojej posteli, kým si Will čupne na zem a položí vankúš na matrac. V izbe je tak ticho. Žiadny bzukot z lampy alebo rádia. Elektrina nie je v drôtoch a v tomto momente, Will prisahá, že to vytvára neprirodzené ticho.
Vsunie sa pod perinu a kútikom oka vidí Mikea urobiť to isté. Toto je dobré- ak budú spať, nemusia sa rozprávať.
„ Chceš nechať sviečku horieť alebo...“
„ Horieť, prosím,“ povie Will trochu prirýchlo.
„ Dobre.“
Potom je znova ticho. Will má deku až po bradu a prisunie si nohy k hrudi, objíma sa, aby sa zahrial. Je stále zima, ale nie až tak ako v pivnici. Snaží sa priveľmi nehýbať, lebo až priveľmi si uvedomuje, že Mike je hneď vedľa neho a počuje každý šuchot látky.
Nikto nepovie ani slovo.
Prejde minúta. Potom ďalšia.
„ Tak,“ povie nakoniec Mike a otočí sa chrbtom k Willovi. „ Dobrú noc.“
Will sa pozrie na jeho chrbát. „ Dobrú noc.“ povie potichu.
Dom stíchne. Plameň blikoce a tiene na stene sa posúvajú. A aj keď Willovi je stále zima, zvuk Mikeovho dýchania vedľa neho ho dostatočne zaujme, aby sa nesústredil na svoje obavy. Je takmer také isté ako jeho vlastné dýchanie.
Will sa pozerá, ako sa jeho chrbát zdvíha a padá dole, čierne vlasy sa skrúcajú hneď pod uchom. Pokúsi sa zosynchronizovať svoje dýchanie s Mikeovím.
Možno sa dnes moc nevyspí. Ale bude spať. Túto noc zvládne. Zajtra znova naskočí prúd a všetko môže ísť naspäť do normálu- alebo čokoľvek, čo sa pre nich teraz počíta za normálne. Mike sa môže prestať cítiť byť povinný starať sa oňho a Will môže získať naspäť svoju hrdosť.
Nakoniec spánok príde.