Chapter Text
„Ešte stále máš možnosť voľby.“
„Ja nemám nijaké možnosti!“ vzlykol Draco a jeho tvár sa zvraštila v zúfalstve. „Musím to urobiť! Zabije ma, zabije celú moju rodinu!“
„Prejdi na správnu stranu, Draco, a my ťa ukryjeme tak, že si to ani nevieš predstaviť. Ba dnes večer môžem poslať členov rádu za tvojou matkou, aby skryli aj ju. Prejdi na správnu stranu, Draco. Ešte je čas.
Ty nie si vrah.“
Dumbledore na dospievajúceho chlapca upieral svoje oči, ktoré boli síce unavené, ale pozorné. Čakal na Dracovu odpoveď. Vietor sa mu pohrával s bielymi prameňmi vlasov. Stál uvoľnene, akoby mu vôbec neprekážalo, že naňho Draco mieril svojím prútikom.
„Zabijem vás,“ zaúpel Draco, „zabijem!“
Riaditeľ Rokfortu prikyvoval, keď to počul. Akoby s ním súhlasil.
„Tak do toho, Draco. Zabi ma. Stojím tu pred tebou, bez prútika, bez ochrany. Lepšia šanca sa ti už nenaskytne.“
V mesačnom svite kvôli svojej sinavej tvári vyzeral Draco ako duch. Stál tam s trasúcou sa perou a trasúcim sa prútikom smerujúcim do hrude riaditeľa Rokfortu, mohol zabiť Dumbledora, to áno, ale jeho pravá ruka napriek tomu pomaly padala k jeho boku. Dracov dych sa spomaľoval, no jeho črty zostali v tom istom ubolenom kŕči. Dumbledore súcitil s vnútorným bojom Slizolinčana. Rozmýšľal, aký osud tohto chlapca čaká po jeho smrti. Bol si však istý, že Draco bude dôležitou figúrkou na jeho šachovnici.
„Pamätaj na moje slová. Keď budeš potrebovať útočisko, sme tu pre teba,“ šepol Dumbledore.
Zo schodiska sa ozval dupot čižiem.
„Draco!“
Draco sa bleskovo vystrel a pravá ruka s prútikom mu vystrelila hore, dokonca podstúpil o krok bližšie k Dumbledorovi. Nevedel však skryť triašku, ktorá mu mykala celým telom.
Dumbledore pomaly žmurkol, pozerajúc sa na Draca, a potom sa otočil k smrťožrútom, ktorí zaplnili celé priestranstvo veže. Len pár krokov od neho stála čiernovlasá dáma s dlhým jazykom, ktorým si oblizovala rozťatú peru.
„Dobrý večer, Bellatrix.“
Bellatrix sa začala rehotať, keď jej padol pohľad na Dumbledorovu situáciu. Husté vlasy jej viali vo vetre a musela si ich neustále odhŕňať z tváre.
„Si mŕtvy muž, pán riaditeľ!“ smiala sa.
Okrem nej tu stálo päť ďalších osôb v čiernom oblečení. Všetci boli otočení k Dracovi. Studený vietor pískal, keď sa preháňal okolo stĺpov, teleskopov a levitujúcich modelov súhvezdí. Tu hore, na Astronomickej veži, bolo ticho. Draco počul iba tlkot svojho srdca a ustávajúci chichot jeho tety Bellatrix.
Keď sa jej telo prestalo prehýbať pod návalmi smiechu, pristúpila k nemu. Jej pery sa postupne stiahli zo širokého úsmevu do úzkej čiarky. Jej vypúlené, krvou podliate oči preskakovali zo svojho synovca na nechráneného Dumbledora, ktorý stoicky zostával na svojom mieste. Svojou tenkou rukou chytila Draca okolo pása a položila si hlavu na jeho plece.
„No tak, Draco,“ zanôtila Bellatrix ľútostivo. Dracovi naskočila husia koža, keď počul jej sípavý hlas. Z pachu krvi tečúcej z jej úst mu na chvíľu prišlo nevoľno. Ruka s prútikom mu začínala tŕpnuť.
„Zabi ho.“
Draco chcel vysloviť tie slová, ktoré by zabili Dumbledora, skutočne to chcel, ale niečo vnútri ich blokovalo. Nedokázal to. Nedokázal ich vysloviť. Všetko naokolo bol iba mrazivý, horúčkový sen. Želal si, aby ho odniesol vietor, aby sa mohol skryť a prečkať vojnu niekde, kde je pokoj. Zatváral oči, lebo Dumbledore a smrťožrúti zmizli, keď bola všade naokolo tma. Zhlboka dýchal nočný vzduch.
Všetci sa naňho v napätí pozerali. Čakalo sa na jeho ďalší krok.
„On to nezvládne,“ hlesla Bellatrix. Jej plecia klesli. Na veži zavládlo hrobové ticho. Draco okamžite precitol. Spomedzi pier sa mu predral roztrasený povzdych.
Z radu smrťožrútov sa vynoril muž v dlhom čiernom habite. Mal hrubý nos a havranie vlasy. Všetky oči sa upreli naňho, keď pristúpil k Dumbledorovi.
„Ja to spravím,“ prehlásil, pozerajúc sa mu do očí. Jeho hlboký hlas sa niesol ďaleko. Medzi smrťožrútmi to zašumelo. Dumbledore videl, že Bellatrix pozdvihla obočie v prekvapení.
Bol to Severus Snape.
Dracove oči sa rozšírili v hrôze, keď počul tie slová. To nie je možné. Toto je jeho úloha – Snape si ju nesmie uzurpovať. Draco to zvládne, nech mu dajú ešte čas... Neprešiel jediný deň, čo počas školského roku nepomyslel na svoj nadchádzajúci triumf, na pyšný pohľad jeho otca, ktorého takto vyslobodí z Azkabanu, a nadšené objatie od mamy, ktoré budú nasledovať po jeho službe Temnému pánovi. Ako často zaspával s predstavou osláv na svoju počesť. Vždy sa usmieval, keď si v mysli farbil obraz jeho ako hrdinu. Zabiť riaditeľa Rokfortu, najsilnejšieho čarodejníka po Temnom pánovi – to je úloha hodná pre Malfoya, to je sen každého smrťožrúta. Jeho veľkolepá druhá vražda, pod menom Lorda. Túto príležitosť si nesmel nechať zobrať. Pozrel sa na Snapea a vykročil k nemu. Túžil mu povedať, že on bol ten, ktorý mal zabiť Albusa Dumbledora, on bol ten, čo mal vysloviť slová-
„Avada Kedavra!“ ozvalo sa Astornomickou vežou.
Dracove prepadnuté líca ožiaril lúč zeleného svetla, vychádzajúci zo Snapeovho prútika.
Všetko stíchlo.
Dumbledorove telo sa uvoľnilo a ako bábka spadlo dole.
K zemi.
Na chvíľu prestal vietor hvízdať. Dracov svet zastal.
Zomrel?
Nie. To nie je možné. Dumbledore je nezničiteľný.
Ale predsa...
Nie. To, čo videl, bolo surreálne. Neveril svojej pamäti, svojim očiam. Ak šlo o Dumbledorovu smrť –nemohla to byť smrť, bolo to príliš pomalé, príliš tiché, príliš pokojné-
Vežou však otriasol víťazoslávny výkrik. Bellatrix ujúkala od šťastia.
„Bežme, bežme!“ súrila a skákala dolu schodmi. Jej rehot sa ozýval kamennými stenami.
Draco neveriacky sledoval miesto, kde ešte pred chvíľou stál riaditeľ. Útočísko. To slovo bolo ako balzam. Útočisko. Útočisko. Útočisko.
Keď budeš potrebovať útočisko, sme tu pre teba.
Privrel oči. Počul Dumbledorov hlas, ako to vraví, znovu a znovu. Jeho slová chutili horko-sladko.
Podišiel k okraju veže. Ďaleko pod ním, na zemi, ležalo telo starého muža. Videl len jeho bielu siluetu na sivej tráve, ale i tak cítil, ako sa mu do srdca zapichol tŕň.
V ten moment si to totiž všetko uvedomil.
On nikdy netúžil po vražde. Nechcel vidieť telo bez duše, ako leží na opustenom trávniku. Jediné, po čom jeho srdce pišťalo, bol obdiv.
Vietor začal zavíjať ako ranené zviera. Bol to najsmutnejší zvuk, aký kedy počul.
҉ ҉ ҉
Do jeho izby po chvíli vtrhli Greyback a Macnair. Zdrapili ho za plecia a za rehotu ho ťahali dole schodmi, do hlavnej sály.
„Temný pán sa na tebe popuká od smiechu, Malfoy junior,“ zašepkal mu do ucha Greyback.
V sále za veľkým stolom sedeli smrťožrúti, ktorých oči sa zabodávali do Draca.
Temný pán sedel za vrchstolom. Pomaly vstal, keď Draco vošiel do miestnosti. Snape už sedel vedľa neho.
„Ahoj, Draco.“
Greyback a Macnair Draca pustili. Nevedel, čo má robiť, a tak sa jemne uklonil. Po chrbáte mu stekal studený pot.
Vzduch bol nabitý napätím.
„Nechcel by si sa... niekomu poďakovať?“ prehovoril Temný pán pokojne. Pozrel sa na Draca a potom na Snapea.
Draco neodpovedal. Nevedel ako. Očami šibol po svojej mame, ktorá sedela ďalej od Temného pána, ale tá mala sklopenú hlavu.
„Nie si rád, že Dumbledore je mŕtvy, Draco?“
„Som, môj pane, som veľmi rád.“
Dracovi preskočil hlas a jeho slová zneli falošne.
„Netúžil si ho snáď zabiť, odkedy som ti pridelil túto úlohu?“ Temný pán rozprával pomaly a Draco cítil, že sa ho chystá chytiť do pasce. Bál sa. Bál sa o seba, o svoju matku, o svoju česť.
„Túžil, môj pane.“
„A prečo si to potom nespravil?“
Och nie. Dracove ústa úplne vyschli. Čo teraz spraví? Ako mu to vysvetlí?
Legilimencia, uvedomil si. Úplne na ňu zabudol. Ak mu Temný pán začne čítať myšlienky...
Dracove srdce vynechalo úder len pri predstave toho, čo by sa mohlo stať. Snažil sa sústrediť na ukľudnenie si mysle, ale bolo to nezvládnuteľné, lebo Dracove srdce bilo rýchlejšie a rýchlejšie a jeho myšlienky lietali po jeho hlave bez kontroly.
Spomenul si, že musí odpovedať.
„Ne-“
Jeho matka zdvihla hlavu a pozerala sa naňho. Potili sa mu dlane.
„Netuším,“ hlesol. Sklonil hlavu. Och, Merlin...
„Hm.
Ešteže ťa náš drahý Severus zachránil. Zabil Dumbledora za teba. Poďakuj sa mu, Draco.“
Dracove srdce bilo o jeho hrudný kôš až tak, že ho to bolelo. Pozrel sa na Snapea. Nevedel, či k nemu cíti vďačnosť. Čo ak sa Temnému pánovi nebude páčiť, že ďakuje Severusovi? Bude si myslieť, že je Draco rád, že nemusel splniť svoju úlohu? A čo ak sa Snapeovi nepoďakuje? Nahnevá tým Temného pána?
Rozhodol sa, že počúvne Jeho príkazy.
„Ďakujem ti, Severus,“ povedal neisto.
Snape si zanechal svoju kamennú tvár, kým sa smrťožrúti smiali.
„Aj ja ďakujem Severusovi. Odviedol dobrú prácu.
Ale tebe neverím, Draco. Podľa mňa si netúžil po zabití Dumbledora, i keď šlo o najväčšiu poctu, akú som mohol poskytnúť takému červovi, ako si ty.“
Pri pohľade na zúboženého Draca, ktorému sa triasli ruky a pery mal farby kostí, Voldemort pokýval hlavou. Smrťožrúti sa postupne prestali smiať. Napäto sledovali svojho vodcu.
„Vieš čo si myslím, Draco?“
Draco mal pocit, že sa mu podlomia kolená. Tvár Temného pána nič nenaznačovala, ale Draco vedel, že všetko pokazil ešte predtým, než prehovoril.
Celé združenie bolo potichu.
„Myslím si,“ povedal Temný pán v tichosti, „že si zbabelec.“
Tieto slová padli na Draca ako balvany. Dych sa mu zasekol v hrtane. Pozrel na svoju mamu – vyzerala, že sa rozplače.
Temný pán sa na Narcissu pozrel tiež.
„Narcissa. Nemám podľa teba pravdu? Nedokázal splniť svoje vznešené poslanie, lebo sa bál. Povedz, nerobí to z neho zbabelca?“
Narcisse sa triasla pera, keď pomaly prikyvovala. Svaly na jej krku boli napnuté ako struny. Celé jej telo vzdorovalo. Verila, že jej syn je len chlapec, ktorý nemal byť predurčený na takúto úlohu, ktorý by nikdy nemal vraž-
„Povedz to nahlas! Nech to všetci počujú.“
Všetky oči sa upriamili na Dracovu matku. Tá preglgla a pozerala sa na svoje kolená.
„Môj syn... sa zachoval zbabelo.“
„Pozeraj sa na mňa, keď sa s tebou rozprávam, Narcissa!“ zrúkol Temný pán a vyskočil na nohy.
Narcissa sa triasla, neschopná slova. Čo má od neho čakať?
Jej pán ju chvíľu sledoval a potom prehovoril.
„Príliš ti záleží na tvojom synovi, Narcissa. Nevedela si ho vychovať k odvahe a cti.“
Na chvíľu sa zamyslel.
„To však nevadí. Vychovám ho ja,“ zasyčal.
Temný pán podišiel k klepajúcemu sa Dracovi a odhalil svoje zuby v neprirodzenom úškľabku.
„Poď, synak. Mňa sa nemusíš báť. Zaveď ma do svojej izby a porozprávame sa tam. Vidím, že pred svojou mamou sa hanbíš rozprávať.“
Spoza stola sa ozval chichot. Draca rozbolel žalúdok. Mal by byť rád, že ho jeho pán nazýva synakom, ale v skutočnosti mu to naháňalo strach.
V Dracovej izbe si Temný pán sadol na Dracovu posteľ a Dracovi pokynul, nech zostane na zemi. Niečo na prítomnosti Temného pána v Dracovej izbe bolo hlboko znepokojivé. Pripomínal otca, ktorý sa ide vážne porozprávať so svojím synom, a pritom to bol najstrašnejší vrah, akého čarodejnícky svet poznal.
Draco sa zospodu pozeral na svojho vodcu a snažil sa upokojiť svoj zrýchlený dych.
„Silencio,“ šepol Temný pán. Draco sa trhol. Silencio bolo zaklínadlo, ktoré utíšilo objekt, na ktorý bolo namierené. Prečo ho chce Temný pán umlčať?
„Potrebujem, aby si ma teraz dobre počúval, Draco. Keď sa na teba pozriem, vidím tvojho otca. Vidím jeho ctižiadostivosť, jeho nenávisť, jeho moc. Ale vidím aj jeho strach. Ty sa bojíš, Draco. Bojíš sa mňa, bojíš sa temnoty, a pritom sa v nej vznášaš od svojho narodenia. Povedz, nie je to ironické?“
Temný pán sa kruto usmial, keď z Dracových otvárajúcich sa úst nevyšiel jediný zvuk. Vyzeral ako akváriová rybička, naprázdno otváral pery.
„Myslel som si, že cez letné prázdniny som ťa dobre pripravil na tvoju úlohu. Nestačilo to. Si stále slabý. Slabý a tým pádom nepotrebný.“
Zamračil sa.
„Tvoju rodinu si pripravil o slávu a úctu. Pripravil si ich o moju priazeň.“
Draco sklonil hlavu.
„Čo je najdôležitejšie, sklamal si moju dôveru. Mám podozrenie, že Snape ti pomáhal hneď od začiatku.“
Pri týchto slovách sa Draco vystrel. Išiel protestovať. Jeho pery sa začali hýbať, a hýbali sa veľmi rýchlo, ale vychádzalo z nich len ticho. Temný pán privrel svoje hadie oči, akoby meditoval.
Prebehlo pár sekúnd. Temný pán sa zrazu usmial.
„A za to ťa potrestám,“ povedal, pozerajúc sa na nemého Malfoya juniora.
Draco okamžite zatvoril svoje ústa a vypúlil oči. Temný pán naklonil hlavu, prezerajúc si jeho šokovanú tvár, a namieril svoj prútik na Draca.
„Crucio,“ vyslovil pokojne.