Chapter Text
Vianoce roku 2031 sa priveľmi nelíšili tým predchádzajúcim. Aj elitní pracovníci Policajnej Kriminálnej Agentúry sa pripravovali na trávenie sviatkov s rodinou. Ladislav Pilát nebol výnimkou, už od Októbra rodičom sľuboval, že tieto Vianoce strávi s nimi. Okrem iného im sľúbil, že privedie aj Braňa Michela.
Pilátovci Michela poznali z rozprávania, vzhľadom na dlhoročnú spoluprácu medzi ním a ich jediným synom. Avšak za posledný rok sa vzťah medzi nimi zmenil z pracovného priateľstva na niečo intímnejšie.
Po nečakanom rozvode s milovanou ex-manželkou mal Ladislav pocit, že jeho život stratil zmysel. Ponoril sa do práce. A práve vďaka tomu začal tráviť viac a viac času po Braňovom boku. Napokon sa pracovné stalo súkromným, a do roku po rozvode sa dali dokopy.
Pilátovým rodičom bolo jasné, že ho celý rozvod úplne vykolajil. Preto im bolo úprimne jedno, s kým sa ich syn stretával, ak ho to robilo šťastným. Pre nich bolo podstatné, že ich Lacko sa opäť stravoval ako civilizovaný človek a nezrozprával do mobilu ako mátoha, keď s ním telefonovali.
Laco odkladal stretnutie medzi rodičmi a jeho novým priateľom ako sa len dalo. Bál sa im ho predstaviť, hoci mu mama prisahala, že ho privítajú s otvorenou náručou. Ať ho nakoniec sám Braňo presvedčil, nech strávia sviatky spolu u Pilátovcov.
Jeho obavy boli zbytočné. Braňo bol slušný muž, s jeho rodičmi si sadol vynikajúco. Priniesol im dobré víno, spoločne im darovali pod stromček nový kávovar ako mu sám Laco poradil, a Pilátovci z neho boli nadšení.
Momentálne si užívali Prvý sviatok vianočný na dedinskej zábave v kultúrnom dome. Ďaleko od Bratislavi ich netrápilo, kto ich spolu uvidí. Nepociťovali potrebu sa skrývať ako v hlavnom meste, ktoré sa hemžilo ich kolegami, podriadenými či nadriadenými.
„Chceš ešte víno?“ šepol Braňovi do ucha, držiac ho okolo pása.
„Nie,“ odpovedal mu. „Ale ak by si mi doniesol niečo pod zub...“
„Jasné, prinesiem.“ Laco pritakal ochotne a už a mieril k stolom s občerstvením.
Akonáhle čo Michel osamel v rohu miestnosti, začal mu vibrovať osobný telefón. Keď zistil, že volá Tvrdý, nebol si istý, či má očakávať urgentnú prácu alebo len priateľské želanie k Vianociam.
„Prosím?“ ozval sa, kráčajúc od reproduktorov z ktorých hučali vianočné koledy.
„Nazdar Braňo! Nebudem zdržiavať, počujem že oslavuješ.“ Poznamenal Július v dobrej nálade. „Šťastné a veselé, snáď ti ježiško doniesol, čo si si predstavoval.“
„Ježiško, takému starému chrenovi,“ zasmial sa Branislav. „Šťastné a veselé, šéfko. Vidíme sa až druhého, hej?“
„Hej, hej, nič urgentné sa zatial neudialo, neboj.“ Potvrdil mu nadriadený v oslavnej nálade. „Užívaj sviatky, vidíme sa.“
„Pekné sviatky, maj sa.“ Ukončil hovor Braňo, očami blúdiaci v dave. Hľadal Ladislava, ktorý mu z dohladu zmizol sotva na dve minúty.
„Nech sa páči, zlato.“ Laco priniesol papierový tanierik s pár obloženými chlebíčkami a slaným pečivom. „Kto otravoval?“
„Ďakujem.“ Michel svojho priateľa odmenil nenápadnou pusou na líce a prebral si od neho tanier. „Volal Julo, že nech si užijem sviatky.“
„Debil nedá pokoj ani na Vianoce?“ Uškrnul sa Laco, hoci im ich nadriadený bol dlhoročným kamarátom.
Do piatich minút sa ozval aj Pilátov mobil.
„A, som na rade ja.“ Okomentoval Laco, zatiaľ čo si Braňo pochutnával na chlebíčkoch. „Dobrý šéfe. Nedáš pokoj?“
„Čau Laco,“ ozvalo sa z telefónu. „Šťasné a veselé.“
„Aj tebe, aj tebe.“ Laco počas hovoru prehrabol Braňovi vlasy, upravujúc ich. „Ako sa máte s rodinou?“
„Nerob.“ Šeptom ho zahriakol Braňo.
Pilát si ešte pár minút pokecal so šéfom, a zložil s predčasným želaním k Novému roku.
„Od radosti nevie čo so sebou.“ Skonštatoval Laco. „Dostal pod stromček od ženy masážne kreslo a musí to všetkým vykvákať pred začiatkom Januára.“
„Mne sa nestihol pochváliť.“ Poznamenal Branislav. „Asi som neznel zhovorčivo.“
„Určite ťa to neminie v práci.“
___________________________
Po ukončení hovoru s Lacom si Julo spokojne premiešal čaj.
„Prisahal by som, že sú na tom istom mieste.“ Povedal napokon podozrievavo dcére.
„Prečo?“ zdvihla zrak od knihy, aby pozrela na otca.
„Mali v pozadí tú istú pesničku,“ povedal presvedčene.
„Oci. Celé Slovensko počúva tie isté koledy na Vianoce.“ Pochybovala Nina.
„Však hej, ale toto znelo ako ten istý priestor. Nejaký reprák na spoločenskej akcii.“ Trval si na svojom.
„Dobre a čo s tým? Možno sú na tom istom večierku a nevedia o tom. Alebo vedia len ti to nevešajú na nos, alebo sa tvária, že sa nepoznajú.“ Navrhovala dcéra.
„Obaja tvrdili, že idú k rodičom. Pokiaľ viem, Pilátovci bývajú pri Žiline a Michelovci v Dolnej Strede. Neexistuje, že by sa len tak náhodou stretli na nejakom podujatí.“ Dumal Julo.
„Prečo to riešiš? Nie je to jedno?“ Povzdychla si Nina.
„Lebo som zvedavý, no,“ rozhodil rukami s úsmevom. „Navyše, keď som hovoril s Lacom, niečo niekomu hovodil popri reči.“
„Bože otec, sám si povedal, že išiel za rodičmi. Pravdepodobne sú niekde vonku spolu, tak ich nebude ignorovať len preto, že Vaše Veličenstvo Július Tvrdý volá.“ Teraz už sa otvorene smiala.
„Nie, nie, znelo to trocha ako Braňo. Ruku do ohňa by som za to nedal, ale fakt sa správal ako keď sa tí dvaja handrkujú v práci.“
„Buď sa ich na to opýtaj narovinu, alebo to nerieš. Nechce sa mi to počúvať do Nového roka.“ Osopila sa hravo Nina.
„Dobre, Ninka, dobre. Ukončujem tému.“ Vzdal sa Tvrdý.